Endorfíny šťastia

,,Čo nejdeš k moru, veď all inclusive, len si tak bahniť, na piesku, palec v slanej vlnke, do ruky mochitá, and all that…?!“ ,,Spoznávať“!

MUD RUN

Ále, vieš čo, já len tak naháňam, tie oné, tie endorfíny šťastia. Ja teraz behám…

 

To je už raz tak, keď sa bežec amatér, vydá na preteky s poloprofíkom, ktorému na výsledkoch záleží. Cestou v aute sa teda toho dozvie. Kto, nad kým, kedy, ako zvíťazil. Profil trate, tréningové programy, strava. Chudák, bežec amatér, najradšej má to, čo predložia, čo chutí, krivého slova ešte nepreriekol na závodnú kuchyňu.

Ono je to pre niektorých celkom vážny biznis. A nemyslia sa pritom euráče.

Amatér – nazvime ho amík – behá, lebo naháňa endorfíny šťastia. Profík musí byť na pľaci aspoň hodinu pred pretekmi. Zvítať sa s kámošmi, rozstrečovať, rozbehať, spotiť tréningové tričko, až potom nahodí pretekársky dres so štartovným číslom. A sleduje. Svoju kategóriu, kto ako beží, aby sa nedal predbehnúť, aby v hanbe nezostal.

HUAACHESAmík, ten behá, lebo naháňa endorfíny šťastia. Prvá fáza nastupuje asi tak na ôsmom kilometri. Ak nič nebolí, a richtung je stále direkt – zabudnite na foto vychádzajúceho slnka nad Kapverdskými ostrovmi. Šuvix!

Potom amík skoro na sto percent zažije krízu, keď si v duchu poriadne vynadá, že prečo to všetko robí. Možno aj Keňan. Ale amík má pritom dve možnosti. Buď ju prekoná, alebo nie. Keňan na výber nemá.

Potom sprcha, lacný (zato chutný) guľáš, na dobrých pretekoch aj pivo. Vyhlásenie výsledkov. Profík všetko naplno kontempluje, amík si vychutnáva topvar. Až potom sa náturista, bežec, dozvie celú pravdu o sebe. Skončil tam niekde, tam niekde, tam niekde – v hĺbke štartovného poľa.

Nikde inde, len na bežeckých pretekoch sa môžete postaviť na štartovaciu čiaru s tými najlepšími na Slovensku, na svete, a môžete si pritom dovoliť – pokojne n e v y h r a ť!

Beh je najjednoduchší tréning slobody. Dá sa prehrať, a byť šťastný? Postavíš sa na štart s tými najlepšími, vieš, že nevyhráš, robíš, čo môžeš, a nakoniec si v ,,pohode prehráš“. 

Nevdojak som si spomenul na príhovor Steva Jobsa na Stanfordskej univerzite. ,,Ako žiť pretým, než zomrieš”. Na príhovor J.K. Rowlingovej k absolventom Harvardovej univerzity ,,Vedľajšie výhody prehry”. Obaja hovoria o veľkých životných lekciách, ktoré im uštedrili porážky. No a kde sa lepšie vyrovnáš s neúspechom, kde sa lepšie naučíš prehrávať, ako pri masovom verejnom behu. Určite je to ťažšie v škole, v práci, v rodine. Pri behu sa nebeží proti zvyšným účastníkom, pri behu sa beží proti sebe samému. S povoleným dopingom adrenalínu, pre radosť.

Teda, pokiaľ nejde o vavríny šampióna, či eurá.

…………..

Na rozbitej horskej ceste domov nám skrížila plány statná jelenica. Chvíľu sme sa snažili ju diaľkovými reflektormi sledovať v lese. Superdizajn slovutnej, slovenskej maratónkyne.

A k tomu ešte cesta zarúbaná. Do cesty sa nám zrútilo sedemdesiatročné smrečisko.

Kapverdské ostrovy, už od 599 euro?

 

Ilustračné foto: http://commons.wikimedia.org/wiki/File:MudRun.jpg

http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Man_running,_wearing_huaraches_(running_shoe).jpg

 

 

 

 

 

 

 

 

Reklamy

About cyrilsebo

Tento blog je o dvoch trpaslíkoch, ale kameň je ten istý.
This entry was posted in SPOLOČNOSŤ. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s