Možno sa posväcovať aj v práci?

V Roku viery sa častejšie hovorí o tom, ako možno prehlbovať svoju vieru, evanjelizovať prostredie , v ktorom sa nachádzame. Miesto, na ktorom trávime prinajmenšom tretinu svojho dňa, je práve naše pracovisko.

Niekoľko myšlienok o tom, ako možno posväcovať svoju činnosť (prácu), posväcovať prácou samého seba, posväcovať svojou prácou aj iných.

Devätnásťročný študent v maturitnej písomke takto porovnáva život v minulosti a prítomnosti:

,,Vedci po celom svete sú živým dôkazom toho, že pokrok je nesmierne dôležitý pre ľudstvo. Každý krok vpred robí náš život príjemnejším a luxusnejším. Lenivosť je vlastnosť, ktorú má každý z nás, a osobne si myslím, že táto nemá negatívny dopad na spoločnosť, pokiaľ tu máme systém práce, ktorý od nás vyžaduje, aby sme vykonávali len konkrétnu, danú prácu, ktorá sa nám páči. Veď kto by odmietal dovolenku pri mori, či sledovanie nedeľňajšieho televízneho programu? Ja nie!”(devätnásťročný študent).

Sú národy, o ktorých sa hovorí, že žijú, aby pracovali. Európania o sebe donedávna vyhlasovali, že je to naopak, že pracujú, aby žili, hoci je stále zreteľnejší posun k tomu, že pracujú, aby mohli víkendovať. Jednotlivci majú najrozličnejšie postoje k práci – nevyhnutnosť, prostriedok na získanie živobytia, namáhavá drina, peniaze, úspech, bohatstvo, pokrok, sebarealizácia. Každý, kto zažil vynútenú nezamestnanosť, pocítil, že o niečo podstatné vo svojom živote prichádza. Ako keby prišiel o ruku, nohu, ako keby chýbal kus človeka. Ľudská myseľ sa teda či už chtiac alebo nechtiac, vytrvalo zamestnáva predmetom práce.

V zbierke homílií Kristus ide tadiaľto, svätý Josemaria Escrivá píše, že pre kresťana sa tieto perspektívy ešte rozširujú a zväčšujú, pretože prácu vníma ako účasť na stvoriteľskom diele Boha, ktorý keď stvoril človeka, požehnal ho slovami: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi (Gn 1,28)! A keďže prácu vzal na seba aj Kristus, stáva sa pre nás realitou vykúpenou i vykupiteľskou: nie je to len okruh pôsobnosti človeka, ale aj prostriedok a cesta ku svätosti, realita posvätiteľná i posväcujúca. (z homílie V Jozefovej dielni, 47)

Ten okruh pôsobnosti človeka znamená ľudskú, prirodzenú stránku práce, tá realita posvätiteľná i posväcujúca zas umožňuje posväcovanie seba, posväcovanie práce a prostredníctvom práce posväcovanie iných.

Prirodzená stránka našej činnosti predpokladá znalosť veci a odbornú kompetenciu, čiže všetky naše vlastnosti, schopnosti, zručnosti a know-how, expertízu, čiže ako na to. Všetky stvorené veci majú svoju vlastnú vnútornú dynamiku. Svätý Tomáš Akvinský píše, že každá vec je tým, k čomu je od svojej prirodzenosti určená:, preto keď tiahne k vyhľadávaniu niečoho zvláštneho, nekoná podľa svojej prirodzenosti, ale z cudzieho popudu, a to je otrocké. Týka sa to aj tých najjednoduchších prác. Je ľahké vymeniť vypálenú žiarovku, keď sme to už robili toľkokrát, oveľa ťažšie je to, keď máme napríklad ruku v sádre, alebo objímka je na neprístupnom mieste. Niekedy je treba vedieť, že nie každá žiarovka, či žiarivka je kompatibilná s akoukoľvek objímkou.

Pravý obranca vo futbalovom tíme potrebuje natrénovať rýchlosť, pretože ľaví útočníci obyčajne vynikajú touto vlastnosťou v špičkovej miere, a ak už nie je dosť rýchly, musí byť aspoň dostatočne predvídavý. Neurochirug musí starostlivo aplikovať svoje predchádzajúce štúdium, skúsenosti, výsledky lekárskeho výskumu a techniky mozgovej operácie a zažíva istú prirodzenú kontempláciu v činnosti, keď znovu objavuje vo svojom pacientovi život. Podnikateľovi môže ctižiadostivosť maľovať novú víziu a našepkávať kroky, ako ju uskutočniť.

Všetko sú to neodmysliteľné prvky našej prirodzenej ľudskej činnosti, ktoré získavame od rodičov, priateľov, v škole a skúsenosťami.

Zostávame však stále ešte len na rovine prirodzeného prístupu k práci a činnosti. Francúzi mali v estetike smer, ktorý sa nazýval umenie pre umenie. Toto by sme mohli nazvať práca pre prácu.

Všetko, čo nie je pre Boha, je ničím, a menej než ničím, hovorí Sv. Terézia z Avilly v Libro de la vida.

Práca pre prácu sa vlastne môže stať tým známym workoholizmom, profesionalitídou, chorobným zápalom z profesionálnej činnosti. Preto si vyžaduje istú pridanú hodnotu, to čo jej dodáva kresťanský zmysel. V knihe Kristus ide tadiaľto sv. Josemaria Escrivá píše: Preto sa človek nemá obmedzovať len na robenie vecí, vyrábanie predmetov. Práca sa rodí z lásky, vyjadruje lásku, je zameraná na lásku. Boha spoznávame nielen v nádhere prírody, ale aj v skúsenosti našej vlastnej práce a nášho úsilia. Takto je práca modtlitbou, vďakyvzdaním, pretože si uvedomujeme, že to Boh nás umiestnil na zem, že nás miluje, a že sme dedičmi jeho prisľúbení. Právom nám hovorí apoštol: Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu (1 Kor 10,31). (V Jozefovej dielni, 48)

Ako môžeme teda nadprirodzene pridávať túto hodnotu našej práci, posväcovať sa, posväcovaťprácu a prácou posväcovať iných? Predovšetkým tieto tri aspekty sa nemajú navzájom od seba oddeľovať, fungujú dobre, keď fungujú v jednote. Keď posväcujeme seba, dávame vlastne súhlas Duchu Svätému, aby nás formoval, tvaroval na obraz Ježiša Krista. Keď posväcujeme prácu, ponúkame všetku svoju činnosť ako obetu, v modlitbe, na paténu pri svätej omši, vo svojich úmysloch. Tu znovu Božia múdrosť urobí to najlepšie pre zabudovanie, zakomponovanie našich obetných darov do diela stvorenia a vykúpenia. A keď posväcujeme iných, vtedy im vo svojej činnosti prinášame Krista. Vo všetkých troch aspektoch tak môžeme vidieť prvotné pôsobenie Ducha svätého a potom náš súhlas.

Posväcovať seba.

V Ceste, v bode 815 sa píše: ,,Naozaj chceš byť svätý? Vykonávaj malé povinnosti každého okamihu: rob to čo máš, sústreď sa na to, čo robíš.” Malé povinnosti nie sú malé významom v Božích očiach. Dobre vieme ako Ježiš zareaguje, keď chudobná vdova odovzdá malú almužnu do chrámovej pokladnice. Okrem toho, tých malých vecí je počas dňa naozaj hojne. Veľké, hrdinské skutky, nás nečakajú za každým rohom. Tie malé nám tiež pomáhajú ako tréning pre nadprirodzenú olympiádu.

Keď človek nadobúda hlboké presvedčenie a vysoký stupeň istoty, že robí to, čo má robiť a tak, ako to má robiť, napĺňa ho pokoj a radosť. Aj tu samotný rozum alebo skúsenosť nepostačujú. Je potrebná dôverná modlitba a prosba. Konzultácia v pravidelných chvíľach modlitby, počas svätej omše, v strelných modlitbách.

Sústrediť sa. Francisco Carvajal hovorí, že potrebujeme praktizovať takú jednotu života, aby nás jednak samotná práca viedla k hlbšiemu prežívaniu Božej prítomnosti a zároveň aby nám chvíle venované rozhovoru s Pánom pomáhali lepšie pracovať.Každá práca vykonávaná so správnym úmyslom môže byť príležitosťou na praktizovanie lásky, umŕtvovanie, posilňovanie ducha služby iným, radosť a optimizmus, porozumenie, srdečnosť, apoštolát priateľstva…(Hovoriť s Bohom 4, 214)

Počas osemhodinovej pracovnej doby, ale aj vo všetkých ďalších činnostiach, máme na to dostatok príležitostí. Všetci poznáme veľmi dobre chvíle rutiny, stresu a hektického naháňania termínov. ,,Celé nešťastie človeka pochádza z toho, že nedokáže sedieť sám vo svojej izbe”, hovorí Blaise Pascal /Pensees, 134/. Naše nešťastie pri práci zrejme pochádza z toho, že sa nedokážeme naplno venovať prítomnému momentu, pracovať sústredene, s kompetenciou a dotiahnuť konkrétnu danú prácu do konca. Naša predstavivosť nám vnucuje celý reťazec ďalších a ďalších úloh, ktorým sa chceme venovať o chvíľu, najradšej hneď, a preto by sme chceli urýchlene odfajknúť to, čo práve robíme. Tu a teraz je pre kresťanské prežívanie oveľa podstatnejšie než potom a tam.

Posväcovať prácu.

Prácu nemožno chápať len ako energiu vynaloženú na vykonanie nejakej úlohy. Práca je prostriedok, ktorý nás zakoreňuje do nášho pracoviska, na rozličné polia našej pôsobnosti a činnosti. Takto sme vlastne na pracovisku, na ihrisku, v prírode, na ulici doma, my tam patríme, sme uprostred sveta nie ako cudzí prvok, ako návštevník, sme tam doma. Kancelária aj dielňa sa takto môžu stať naším oltárom.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi v bode 901 o účasti laikov na Kristovom kňazskom poslaní hovorí: “Laici, keďže sú zasvätení Kristovi a pomazaní od Ducha Svätého, sú podivne povolaní a pripravení, aby prinášali čoraz hojnejšie duchovné ovocie. Veď všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenné práce, duchovné a fyzické zotavenie, ak sa konajú podľa Ducha, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa “duchovnými obetami, ľúbeznými Bohu v Ježišovi Kristovi” (1 Pt 2,5), s vrúcnou nábožnosťou prinášanými Bohu spolu s obetou Tela Pánovho pri slávení Eucharistie. A tak laici tým, že si ako ctitelia Boha všade bezúhonne počínajú, zasväcujú mu sám svet”.413

Ďalej svätý Josemaria v homílii Kristus Kráľ píše:Ježiš Kristus nám všetkým pripomína: et ego, si exaltatus fuero a terra, omnia traham ad meipsum (Jn 12,32): A Ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe –, ak Ma umiestnite na vrchol všetkých pozemských činnosti, ak si budete plniť povinnosti každej jednej chvíle, ak budete mojimi svedkami vo veciach, ktoré sa vám zdajú významné i v tých, ktoré sa vám zdajú málo významné, omnia traham ad meipsum, všetko pritiahnem k sebe. Moje kráľovstvo medzi vami sa stane skutočnosťou.(z homílie Kristus Kráľ 183)

,, Všetko robte bez šomrania a pochybovania”, píše svätý Pavol v Liste Filipanom. Úžasný ideál, mohol by niekto povedať. Ale kresťanstvo nie je idealizmus, rojčenie. Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč, hovorí ďalej svätý Pavol v Liste Hebrejom. Kristova milosť prichádza aj s mocou a účinnosťou. Pre nás je to úžasný plán života na každý deň, na každú situáciu. A výzva na boj, znovu a znovu začínať.

Čím viac sa elektronizujeme, tým viac to niekedy vyzerá, akoby pribúdalo byrokracie. Aj do byrokratického nariadenia sa však dá vniesť zmysluplnosť. Isté príslovie hovorí, ak dostaneš citrón urob z neho limonádu.

Aby sme boli užitoční, máme slúžiť. Každému sa stane, že sa práve chce pustiť do nejakej úlohy, a vtedy ho osloví kolega, ktorý potrebuje pomôcť, poradiť. Chvíľa vhodná na to, aby sme boli užitoční. A častokrát tú našu vlastnú prácu dobehneme a dokončíme aj rýchlejšie a lepšie.

Naučiť niekoho niečo. Možno naše deti, ktoré sú oveľa lepšie v počítačoch ako my, keď sa naučia ako nám kompetentne a zrozumiteľne a s pokojom vysvetliť ako treba zeditovať mp3 a napáliť ju na cédečko, možno vtedy prvýkrát zažijú pocit zmysluplnej práce.

Posväcovanie iných prostredníctvom práce – čiže apoštolát.

Naše kresťanské povolanie je aj povolaním k apoštolátu. A nie je to len ohlasovanie Krista slovom.V dokumente II. Vatikánskeho koncilu Apostolicam Actuositatem sa hovorí: Laikom sa naskytujú nesčíselné príležitosti uskutočňovať apoštolát ohlasovania evanjelia a posväcovania. Už samo svedectvo kresťanského života a dobré skutky konané v nadprirodzenom duchu sú schopné privádzať ľudí k viere a k Bohu. Lebo hovorí Pán: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5,16)

Takže apoštolát príkladu. Dobre vykonaná práca, normálnosť, obyčajnosť, jednoduchosť úprimnosť, priamočiarosť, pracovitosť, dobré využívanie času, profesionálna prestíž.Americký spisovateľ Scott Hahn nazval svoju knihu o Diele Zvyčajná práca, nezvyčajná milosť, alebo Obyčajná práca, neobyčajná milosť. Na nich možno budovať apoštolát priateľstva a dôvery. Ak nosíme v sebe Kristovho Ducha, potom z nás môže prenikať do každého prostredia a ľudia sa budú pýtať, ,,Prečo sa snažíš, Prečo si optimistický? Prečo si pokojný, aj keď my tu lietame od počítača ku kopírke, naháňame bodku za bodkou, len aby sme neboli tí zlí v šéfových očiach?

Jednota života

Ak sa to pokúsime zhrnúť, máme svoje ľudské povolanie, svoju profesiu, a svoje božské povolanie, povolanie ku svätosti. Je ťažko uveriteľný zbožný kresťan, ktorý vedome produkuje fušerinu. A na čo je dobrý študent, ktorý neštuduje. Na druhej strane ani samotný špičkový profesionalizmus nerobí z človeka dobrého kresťana. Tieto dve povolania sa spolu dobre znášajú len v jednote života, niekedy sa tomu hovorí harmónia, konzistencia, koherencia. Dobré je však aj naše domáce, slovenské slovo celistvosť. Keď je človek ako z jedného kusa. V angličtine sa trefné moto dobre rýmuje: Do what you ought, and give it all you´ve got. (Rob, čo máš robiť, a daj do toho všetko). Vždy, všade, vo všetkých okolnostiach, verný svojmu poslaniu.

Reklamy

About cyrilsebo

Tento blog je o dvoch trpaslíkoch, ale kameň je ten istý.
This entry was posted in OPUS DEI. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s