Získavanie konvertitov

Ako nám pripomína Katechizmus, získavanie ľudí pre vieru by malo byť predmetom neustáleho záujmu každého katolíka: ,,Pravý apoštol hľadá príležitosti ohlasovať Krista aj slovami tak neveriacim…, ako aj veriacim”(905). Ako však na to? Ľudia sú do Cirkvi privádzaní po jednom. Boh vylieva svoju spasiteľnú milosť mnohorakými spôsobmi, obyčajne však vyžaduje, mohli by sme dokonca povedať túži, po ochotnej spolupráci svojich synov a dcér na tejto radostnej úlohe. Získavanie konvertitov je úloha pre teba a niet nad túto nekonečne napĺňajúcu a stimulujúcu prácu, akou je spása duší. Známy katolícky filozof a konvertita Dietrich von Hildebrand povedal, že na všetkých ľudí, ktorých stretávame, by sme sa mali pozerať ako na katolíkov in re (fakticky) alebo in spe (potenciálne). Súhlasím.

Článok Johna McCloskeyho – jeho profil pozri v úvode iného článku.

Priznaj si to. Nezamýšľaš sa niekedy nad tým, že by si sa so svojím susedom, priateľom, príbuzným, kolegom, chcel podeliť o radosť, ktorú prechovávaš v srdci z plnosti našej viery v Katolíckej Cirkvi. Žiadne ospravedlňovania prosím, iba ak v zmysle ,,Pro Vita Sua”. Možno niektorí z vás už mali tú nádhernú skúsenosť, keď ste boli krstným otcom či tútorom priateľa, ktorého ste s Božou milosťou sprevádzali na ceste do Cirkvi. Potom poznáte radosť, ktorá napĺňa srdce z toho, že ste Božím nástrojom. Túto radosť možno prirovnať len k manželstvu, rodičovstvu a kňazskému vysluhovaniu sviatostí Cirkvi ,,in persona Christi”.

Radosť z krstu priateľa, alebo prijatia do plného spoločenstva s Cirkvou, je vždy dôvodom na svätú oslavu, je to však obzvlášť radostná chvíľa za súčasného stavu našej kultúry a prítomného života Cirkvi, keď očakávame tretie milénium kresťanského letopočtu. Nachádzame sa obklopení ,,kultúrou smrti”, keď toľko ľudí už prišlo o akýkoľvek reálny zmysel života. Bola vôbec niekedy v kresťanskom letopočte bezradostnejšia, bezcieľnejšia a opustenejšia spoločnosť ako táto naša, spoločnosť, ktorá je ,,celá z toho vedľa”, spoločnosť, ktorá akoby už získala celý svet, ale zabudla na existenciu svojej vlastnej duše? Na druhej strane bol niekedy taký rímsky pápež na čele našej Cirkvi, ktorý by bol tak neúnavne a s takou nádejou hlásal evanjelium v celej jeho plnosti po celom svete, dotýkajúc sa takým komplexným spôsobom padlých, predsa však vykúpených nádejí a obáv sveta?

Sústavný rast ranej Cirkvi v prvých troch storočiach až po Milánsky edikt začiatkom štvrtého storočia sa uskutočňoval prostrednícvom svedectva a osobného vplyvu tisícok kresťanov a ich rodín. Ako plynuli ďalšie storočia, kresťanské ideály, ktoré jednotlivci i rodiny žili vo svete, postupne premieňali Západ na kresťanskú kultúru známu ako stredovek. My sme v dnešnej dobe povolaní urobiť to isté, lebo tá kresťanská kultúra sa postupne rozpadávala, aj v dôsledku takých udalostí ako boli reformácia, osvietenectvo, a titanských zápasov ideí a ideológií uplynulých storočí /darwinizmus, marxizmus, freudizmus atď/. Čiastočný úspech týchto rôznych heréz a ideológií na svetovej scéne bol okrem iného umožnený aj tým, že veľké množstvo katolíckych laikov bolo v predchádzajúcich storočiach v zmysle apoštolátu ,,nezvestnými bojovníkmi”, ktorí spokojní vo svojej nevedomosti prenechávali na kňazov a rehoľníkov to ,,hlavné bremeno.”

Tento článok chce ponúknuť niekoľko reflexií, založených na mojej vlastnej skúsenosti o tom, ako môžeme účinnejšie šíriť dar viery prostredníctvom príkladu a priateľstva, alebo ako to kardinál Newman nazval ,,apoštolátom osobného vplyvu”. Dnes, keď sa rýchlo blížime k ,,prahu nádeje” do tretieho milénia, je tu historická chvíľa, aby sme striasli zo seba utiahnutosť a strach , a nechali naše svetlo svietiť nielen spod nádoby, ale aj zo žiariacich kopcov. Čím to je, že na konci tohto storočia, naša viera tak zneužívaná, napádaná, inkriminovaná, priatiahla k sebe známych židovských ateistov, desiatky protestantských kazateľov, prominentných politikov atď? Prečo Svätý otec pri svojej poslednej pastorálnej návšteve USA v októbri 1995 prakticky dobyl srdce New Yorku, hlavného mesta sekularizmu? Prečo sa dnes v médiách pod slovom ,,Cirkev” výlučne myslí Katolícka cirkev a nie pan-protestantizmus? Určite nie preto, že by príslušnosť k Cirkvi znamenala cestu k bohatstvu, hojnosti, sláve, dobrému zdraviu a bezstarostnej budúcnosti! Priťahuje tých, čo hľadajú večné pravdy sľubujúce večný život, ,,život nesmrteľný”.

Ak dnes žijeme v ,,dobe laikov”, ako sa to sústavne proklamuje, jej úspešnosť sa nebude merať stále narastajúcou účasťou laikov v cirkevnej ,,službe”, ale skôr v raste a duchovnom zdraví Cirkvi, prejavujúcich sa v zvyšujúcom sa počte a intenzite modlitieb laikov, účasti na sviatostnom živote a apoštolskej horlivosti. Takto sa potom nevyhnutne bude kultúra postupne premieňať na takú, ktorá bude verne odrážať Kristovo učenie ako je ono sprostredkované Cirkvou. Ako povedal pápež v príhovore americkým biskupom v Los Angeles v roku l987: ,,V prvom rade prostredníctvom laikov môže Cirkev uplatňovať veľký vplyv na americkú kultúru. Ako sa však dnes rozvíja americká kultúra? Je tento vývoj ovplyvňovaný evanjeliom? Odráža jasne kresťanskú inšpiráciu? Vaša hudba, poézia, umenie, divadlo, maľba, sochárstvo, literatúra, ktorú tvoríte – sú to všetko činnosti, ktoré odrážajú dušu národa ovplyvňovaného Kristovým duchom pre zdokonaľovanie človečenstva?” Môže trvať desaťročia, kým budeme môcť pozitívne odpovedať na tieto otázky, no to úsílie sa začína z nášho osobného obrátenia, ktorého dôsledkom bude obrátenie iných”.

Prorocké posolstvo Koncilu a súčasný pontifikát nás privádzajú k týmto postrehom o laikoch…Svätý otec verí, že keď vstupujeme do tretieho milénia, prekračujeme ,,prah nádeje” do ,,novej jari Cirkvi.” Ak má k tomuto dôjsť, bude to v konečnom dôsledku závisieť od apoštolátu miliónov ľudí a rodín. Vo svojom liste o misionárskej činnosti povedal: ,,Svedectvo kresťanského života je prvou a nenahraditeľnou formou misie. Kristus, v ktorého misii pokračujeme, je ,,svedkom” par excellence a vzorom všetkého kresťanského svedectva. Prvou formou svedectva je samotný život misionára, kresťanskej rodiny a cirkevnej komunity.

Toto zdieľanie našej viery môžeme označiť ako evanjelizácia, dávanie svedectva, atď. Ja uprednostňujem slovo, ktoré konciloví otcovia v tomto kontexte používali najčastejšie – apoštolát. Druhý vatikánsky koncil nám hovorí: ,,Individuálny apoštolát, štedro plynúci zo svojho zdroja v opravdivom kresťanskom živote, je pôvodom a podmienkou všetkého laického apoštolátu, dokonca aj toho organizovaného, nepripúšťa žiadne náhražky (zdôrazňujem). Bez ohľadu na ich postavenie, všetky laického osoby (vrátane tých, ktorí nemajú príležitosť či možnosť spolupracovať v združeniach), sú povolané k tomuto typu apoštolátu a majú povinnosť sa na ňom zúčastňovať.”

Vneskoršej encyklike o laikoch Jána Pavla II. to už ani nemohlo byť povedané jasnejšie: ,,Celé poslanie Cirkvi sa preto sústreďuje a prejavuje v evanjelizácii… Vlastne ,,dobrá zvesť” smeruje k tomu, aby pohla človeka k obráteniu srdca a života, a aby sa primknul k Ježišovi Kristovi ako Pánovi a Spasiteľovi; až po uspôsobenie človeka prijať krst a eurcharistiu a posilnenie človeka vo vyhliadke a uskutočňovaní nového života podľa Ducha.” V krátkosti, je na každom jednom z nás, aby sme evanjelizovali ľudí navôkol. Žiadne výhovorky. ,,Každý učeník je osobne povolaný po mene; nikto sa nemôže vyhnúť zodpovednosti: ,,beda mi, keby som evanjelium nehlásal /1 Kor. 9:16/.”

Zrejme by sme si mali pevne etablovať svoje právo a rovnako povinnosť privádzať svojich priateľov do Cirkvi Kristovej. Poprvé, je to Jeho Cirkev, s následníkom sv. Petra ako vikára Kristovho. Ako naznačuje Svätý otec v encyklike O ekumenickom úsilí: ,,jediná Kristova Cirkev pretrváva (subsistit) v Katolíckej Cirkvi. Dekrét o ekomenizme zdôrazňuje jej plnosť (plenitudo) prostriedkov spásy. K plnej jednote dôjde, keď všetci budú zdieľať plnosť prostriedkov spásy, ktoré Kristus zveril svojej Cirkvi… Katolícka cirkev si je vedomá, že zachovala službu následníka apoštola Petra, rímskeho biskupa, ktorého Boh ustanovil ako jej ,,trvalý a viditeľný princíp a základ jednoty.´”

Ak by sme to mali vyjadriť stručnejšie, všetci, ktorí sú spasení, sú spasení prostredníctvom Cirkvi, aj keď si to tu na zemi neuvedomujú. Každý v nebi je príslušníkom Cirkvi. Myslím, že Belloc mal pravdu, keď povedal: ,,Jedna vec je na tomto svete odlišná od všetkých ostatných. Má svoju osobnosť a silu. Je možné ju rozpoznať a keď ju ľudia rozpoznajú, buď ju nesmierne milujú, alebo ju nenávidia. Je to Katolícka cirkev. V tejto domácnosti má ľudský duch aj strechu aj kozub. Mimo nej je noc.”

Podruhé, existuje mylná predstava, v našej spoločnosti dosť rozšírená, že Druhý vatíkánsky koncil bol o úlohe katolíckych laikov v Cirkvi. Nebol. Bol o úlohe katolíckych laikov vo svete.Túto úlohu možno zosumarizovať ako úsilie o svätosť, čo je naším krstným právom i povinnosťou, s následným prebratím práva a výsady šírenia Božieho kráľovstva tu na zemi, prostredníctvom svedectva o viere kresťanským príkladom našich rodín a priateľstiev.

Rád by som tu upozornil na jednu vec. Nehovoríme o prozelytizme (v tom pejoratívnom význameň. To znamená, že keď zdieľame, svedčíme, hovoríme, dávame, formujeme, vzdelávame atď., to nemá nič spoločné s nanucovaním, a už v žiadnom prípade nie s nedostatkom úcty voči ,,slobode Božích detí,” obzvlášť čo sa týka našich ,,oddelených bratov” kresťanov. Práve naopak. Plne súhlasím s historickým ekumenickým vyhlásením z Evanjelici a Katolíci spolu z roku 1994, zostavenom Charlesom Colsonom a Richardom Johnom Neuhasom, spolupodpísanom toľkými významnými predstaviteľmi katolíckej a evanjelickej viery, v ktorom sa hovorí: ,,Je pochopiteľné, že kresťania svedčiaci o evanjeliu sa snažia presvedčiť iných, že ich komunity a tradície sú plnšie v súlade s evanjeliom.” Uvedomujeme si, že len Božia milosť môže spôsobiť obrátenie, a že tlaky, na rozdiel od modlitby, obety, dobrého príkladu a priateľstva, by nielenže boli z dlhodobého hľadiska kontraproduktívne, ale by ani nerešpektovali ,,dôstojnosť ľudskej osoby”, takej ústrednej pre učenie Druhého vatikánskeho koncilu a Jána Pavla II.

,,Kresťanské svedectvo sa musí vždy uskutočňovať v duchu lásky a pokory. Nesmie popierať, ale vždy ochotne prisúdiť každému plnú slobodu rozlišovať a rozhodovať sa, čo je Božia vôľa pre jeho život. Svedectvo, ktoré slúži pravde, slúži takej slobode. Akákoľvek forma donucovania, fyzická, psychologická, právna, či ekonomická, korumpuje kresťanské svedectvo, a mala by sa odmietnuť ako neprípustná…” Nie, nás zaujíma iba naše osobné, úplné ,,sebadarovanie”, ktoré nikdy nie je úplnejšie, ako keď konáme ako Boží spolupracovníci pri sprostredkovaní daru božského života, Božej milosti. Kardinál Newman, proto-konvertita uplynulých dvoch storočí, jasne povedal, že ,,veriť znamená milovať”, a že milosť plnosti viery sa dáva len tým, ktorí sa o ňu slobodne usilujú.

………………..

Prejdime teraz k praktickejším otázkam. Ako ,,získame” konvertitov? Predovšetkým, to nie my, ale Boh ich získava. Keď sme si toto dostatočne ujasnili, aký bude náš prvý krok v prístupe k ľuďom, ktorých považujeme za potenciálnych katolíkov? Prirodzene, tá túžba vyplynie z nášho života modlitby. Parafrázujúc epitaf na náhrobnom kameni slávneho londýnskeho architekta Christophera Wrena, ,,ak hľadáš konvertitov, rozhliadni sa navôkol”. Dennodenne v priebehu mesiaca prichádzame do kontaktu s desiatkami ak nie stovkami ľudí. Od najbližších príbuzných, dôverných priateľov, až po mäsiara, pekára, výrobcu sviečok. Pozeráme sa na nich a kladieme si otázku: ,,Mohol by byť tento človek otvorený pre našu vieru?”Ak je odpoveď áno, poďme na ďalší krok. Hovorí sa, že najúčinnejší spôsob ako vyzbierať peniaze na charitu, je jednoducho o ne požiadať. To isté možno aplikovať aj v našej situácii. Otázka ,,Napadlo ti niekedy, že by si sa mohol stať katolíkom”, adresovaná mnohým ľuďom počas nášho života, určite vyprodukuje nielen konvertitov, ale aj zaujímavé a stimulujúce debaty a nové osobné vzťahy. Možno si to budeš musieť niekoľkokrát nacvičiť pred zrkadlom, tak ako si trénoval požiadanie o prvé rande. Vo všeobecnosti budeš prekvapený, aký polichotení, aj keď trochu prekvapení bývajú ľudia pri tejto otázke. Prirodzene treba zdôrazniť, že neoslovujeme úplne cudzích ľudí. Vlastne ak nie sme v procese rozvíjania silného a trvalého priateľstva s potenciálnym novým príslušníkom Cirkvi, potom tejto otázke chýba vierohodnosť, a právom ju budú posudzovať ako impertinentnú a neúprimnú. Veľká väčšina vám odpovie, že ste prvý, kto im tú otázku položil, a nejeden povie, že celý svoj život čakal, že sa ho to niekto opýta! Niekoľkí zareagujú negatívne, no koniec koncov nie všetci ,,majú oči na videnie a uši na počúvanie”. ,,Strasieme si prach z nôh”, a ideme ďalej. Nehľadáme úspech. Je to ,,láska ku Kristovi, ktorá nás pohýňa”. A možno budeme po čase – dokonca mnohých rokoch – prekvapení, keď sa títo ľudia na nás obrátia hľadajúc odpovede, pretože sme už vtedy mali odvahu ponúknuť im našu vieru.

Staviame tu pred ľudí zváženie toho najvýznamnejšieho rozhodnutia, aké kedy môžu urobiť vo svojom živote, nekonečne dôležitejšieho než výber školy, profesie, životného partnera; rozhodnutia, ktoré zasiahne každú bunku ich bytia po zvyšok života a bude mať vážne dôsledky v živote po smrti. Je podstatné, aby ste ich dobre poznali, obzvlášť ich náboženské pozadie, ak vôbec nejaké je, ako sa ľudovo hovorí, aby ste vedeli ,,čo sú zač”. Mohlo by byť užitočné dôkladne si preštudovať Oddelených bratov (Our Sunday Visitorň, prehľad protestantskej, anglikánskej, východnej pravoslávnej a iných denominácií v USA od Williama J. Whalena. Keď sa už pustíte do diskusie na túto tému, pozývate tým svojho priateľa, a vy sami sa zaväzujete ísť hlbšie pod povrch každodenných triviálností, priamo do podstaty. Prečo sme tu? Čo je pravda? Existuje správne, nesprávne? Existuje Boh? Posmrtný život? Je Ježiš Kristus Boh? Založil nejakú Cirkev počas svojho života? Ak áno, ktorú? Potrebujeme do nej patriť, aby sme boli spasení? Samozrejme nejde len o to aby ste boli ochotní diskutovať a odpovedať na otázky, ale aby ste boli aj pripravení. ,Buďte stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás” /1 Pt, 3:15/. Byť evanjelizátorom v dnešnom svete znamená byť apologétom. Je to práca na celý život, to nás však neoslobodzuje od povinnosti evanjelizovať, zatiaľ čo sa učíme za pochodu. Pamätajte si, bez ohľadu na to ako málo vieme, naši priatelia vedia ešte menej. A čo je dôležitejšie, my vieme, kde máme hľadať odpovede. Veľa z tejto katechetickej práce s našimi potenciálnymi konvertujúcimi priateľmi bude našťastie spočívať v jednoduchej referencii na tie najlepšie zdroje. Je jasné, že by sme mali mať dobre zvládnutý Nový zákon a Katechizmus Katolíckej cirkvi, naše základné texty. Pomaly ale isto by sme však tiež mali čítať významných anglických a amerických apologétov: Newmana, Lewisa, Chestertona, Bensona, Knoxa, ako aj súčasnejších majstrov Sheeda a Kreefta. Mnohé z ich prác sú v tlači. Je tiež užitočné zoznamovať sa s doktrinálnym učením pápeža o súčasných otázkach viery a morálky.

Keď skúmame našu prípravu, prichádzame priamo k otázke, čo odporúčať na čítanie pre priateľov, ktorí prejavujú záujem o našu vieru. Stále viac ľudí jednoducho nerozumie slovníku týkajúceho sa viery. Vynikajúcou stručnou prácou je O viere od známeho nemeckého filozofa Josefa Piepera. Výrazne tu čerpá z oveľa širšieho diela kardinála Newmana Grammar of Assent (O istote). Mnohí ľudia dnes potrebujú knihu, ktorá prebudí ich záujem o kresťanstvo, alebo im urobí kresťanstvo ,,racionálne prijateľným” a pochopiteľným. Prichádza mi na um hneď niekoľko kníh. Ako Ortodoxia, tak aj Nesmrteľný človekod G.K. Chestertona budú čitateľa stimulovať. Napadá mi tiež základná príručka Mapa života (Ignatius Pressň od Franka Sheeda a známe Mere Christianity (K jádru křesťanstvíň od C.S. Lewisa. Oveľa fundamentálnejší je samozrejme Nový zákon. Vynikajúcou verziou s asketickým komentárom je Navarrská biblia (Scepter Publishers). A mohli by sme odporúčať nejaký dobrý Život Krista (skúste Goodiera, Sheena, Ricciotiho, Guardinihoň. Vaši priatelia jednoducho musia spoznať život Ježiša Krista, ak majú byť schopní vstúpiť do Jeho Cirkvi. Podruhé je to nejaký dobrý katolícky katechizmus, aby mohli spoznať Cirkev a jej učenie. Existuje mnoho vynikajúcich v tlači od Tresea, Hardona, Lawlera, Nolla a mohli by sme pokračovať. Vyberte si taký, s ktorým sa vám dobre pracuje, a ktorý odráža zdravé učenie Cirkvi, aktualizované po Druhom vatikánskom koncile, ako aj nedávne autoritatívne vydanie Katechizmu katolíckej cirkvi.

Odporúčal by som, aby ste povzbudili ich chuť do konverzie jednou či dvomi knihami s príbehmi konvertitov, tu mi prichádzajú na um Duchovné cesty äPauline Publicationsň alebo Prekvapený pravdou äBasilica Pressň. Našich priateľov zaujme čítanie o príbehoch konverzie toľkých ľudí, ktorí boli pritiahnutí k viere z rozmanitých prostredí, a určite sa tu aspoň čiastočne nájdu v jednom z týchto životných príbehov. Nezabudnite na klasické duchovné životopisy sv. Augustína, Johna Henryho kardinála Newmana, Thomasa Mertona, Malcolma Muggeridgea, ale aj súčasnejší príbeh dr. Bernarda Nathansona. Zmenili milióny sŕdc a myslí.

Mali by ste svojich priateľov oboznámiť aj s bohatstvom dejín Cirkvi. Jasne uvidia kontinuitu viery cez apoštolské následníctvo a prečítajú si dramatický príbeh evanjelizácie naprieč storočiami s pozitívnymi i negatívnymi stránkami. Odporúčal by som Msgr. Philipa Hughesa Populárne dejinyCirkvi kvôli krátkej synopsii cirkevných dejín, a prvé tri zväzky autoritatívnych Dejín kresťanskéhosveta od Warrena Carrolla (Christendom College Press). Posledne menované sa čítajú ako román, majú za sebou dôsledný výskum, zobrazujú Cirkev so všetkým dobrým i zlým, svätcov i hriešnikov

Významnou súčasťou práce na uvádzaní našich priateľov do viery je to, že na nich necháme pôsobiť krásu katolíckej liturgie, umenia, literatúry a hudby s katolíckou inšpiráciou. Budeme ich sprevádzať na svätú omšu a ďalšie liturgické slávnosti ako požehnanie Najsvätejšou sviatosťou oltárnou, krst, sobáš, veľkonočná vigília, biskupská vysviacka, vysvätenie nových kňazov, alebo ružencová púť do mariánskej svätyne – týmto všetkým hlbšie ocenia aspekt vtelenia v našej viere a jej sviatostný charakter. Keď sa započúvajú do dnes tak prekvapujúco populárnych gregoriánskych chórov, či veľkých klasických skladieb zameraných na omšu, žalmov a rôznych udalostí zo života Krista a Panny Márie – toto ich tiež pritiahne bližšie k srdcu Cirkvi. Počúvajte spolu s nimi veľké diela Mozarta, Beethovena, Brucknera, začať možno od tých súčasnejších – Goreckeho, Messiaena. Očividne taká hudobná krása mohla byť inšpirovaná len Pravdou.

Predstavte im významných katolíckych autorov, začnite od Danteho, cez ďalšie storočia k Manzonimu a Szienkiewiczovi v uplynulom storočí, až po Undsetov, Waughov, O´Connorov, Bernanosov, Mauriacov a Endov našej súčasnosti. Takto pochopia, že pravda nás naozaj oslobodzuje a nikto nie je taký slobodný, ako umelec, ktorý má úroveň vierou naplnenej metafyziky, plne mu umožňujúcej narábať s výrazom pri zachytení božského v ľudskom.

Buďme však realistickí. Zďaleka nie všetci vaši priatelia budú vnímaví pre tento ťažký ,,intelektuálsky” prístup. Možno budete musieť byť selektívnejší v odporúčaniach: brožúrky skôr než knihy, katolícke hymnické piesne než symfónie, súčasnejšie (no zdravéň verzie Nového zákona namiesto Douay-Rheims, mozaika vo farskom kostole a nie katedrála v Chartres. Počúvajte ich otázky, potreby a snažte sa ich uspokojiť. Čas strávený pri modlitbe či návšteva chudobných alebo starých ľudí, bude mať možno oveľa väčší vplyv na ich cestu do Cirkvi, než akékoľvek čítanie, ktoré im poskytnete.

Ach áno, nezabudnime na farnosť a kňaza. Koniec koncov, náš priateľ najpravdepodobnejšie prežije svoj náboženský život normálnym spôsobom vo farskom prostredí. Ak ešte nebol pokrstený, Cirkev bežne požaduje od nádejného katechumena, aby sa prihlásil do programu RCIA (príprava na krst pre dospelých) v miestnej farnosti, kde počas niekoľkých mesiacov prejde prípravou na prijatie do Cirkvi, čo zvyčajne vyvrcholí krstom počas veľkonočnej vigílie /najlepšie za vašej prítomnosti vo funkcii krstného otca! Ak už bol pokrstený, pôjde na prvý svätú spoveď a prijme sviatosť birmovania, sväté prijímanie počas veľkonočnej omše alebo inokedy. Je užitočné a vhodné uplatniť tímový prístup k svojim priateľom. Nájdite si kňaza modlitby, horlivého (sú to synonymá), s ktorým môžete pracovať v trojici, čiže spolupracujúc s ním môžete ponúknuť svojmu priateľovi reflexiu, múdrosť a obetu. Kňaz bude môcť zrejme lepšie preniknúť do niektorých oblastí, do ktorých vy nemôžete, kvôli jeho sviatostnej právomoci. Bude vám tiež môcť poradiť najlepší spôsob a chvíľu pre prijatie priateľa do Cirkvi, dôsledne zvážiac osobné okolnosti.

Čo sa však stane, ak ani po primeranom čase váš priateľ nezareaguje, jednoducho mu to ,,nedôjde?” Tvrdí, že mu to nie je jasné. Jeho ťažkosti s Kristom a učením Cirkvi vyúsťujú do pochybnosti. Rodina, priatelia, manželský partner, predstavujú napohľad neprekonateľnú prekážku. Hodíte ho cez palubu, aby ste vyplávali za ďalšími trofejami? Ani nápad! Odpoveďou je modlitba, vytrvalosť a trpezlivosť. Nástojčivosť vašej modlitby (nezabúdajte, Kto má na starosti túto operáciu), v ňom nakoniec prelomí bariéry. Vytrvalosť a sústavnosť vášho opravdivého priateľstva ho získa, keď sa ukáže, že vaša láska je bezpodmienečná. Zapamätajte si, možno ste tou jedinou osobou v jeho živote, komu ide len o jeho spásu. Bez akýchkoľvek postranných úmyslov. Trpezlivosťou preukazujeme, že sme si vedomí, že obrátenie prebieha Božím tempom, ani o minútu skôr, ani neskôr. K tej konverzii môže dôjsť až keď bude na smrteľnej posteli a vy ju už možno budete sledovať z neba.

Dobre, tak teda vďaka Bohu to nakoniec zvládol; je náš. Čo teraz? Prirodzene, nasleduje ďalší, a možno sa už súčasne zaoberáte s niekoľkými inými. No nezabudnite ani na svojho novozrodeného katolíckeho priateľa. Je ešte veľmi malým dieťaťom, podniká svoje prvé nemotorné krôčky do žiarivého nového sveta, v ktorom sa stretne aj s tieňmi a búrkami. Potrebuje pestúnsku starostlivosť, povzbudenie, vaše priateľstvo, podporu. Blahoslavený Josemaria Escriva hovorí, že ,,posväcovanie je záležitosťou celého života”, a keďže ste svojmu priateľovi krstný otec, garant, sprievodca, musíte ho sprevádzať pri každom kroku na tejto ceste. Možno ho zoznámite s ďalšími inštitúciami a spiritualitami Cirkvi, ktoré môžu posunúť jeho duchovný rozvoj. Naveky vám bude za to vďačný a vo vás budú na oplátku znieť slová známeho francúzskeho konvertitu a básnika, Paula Claudela: ,,Povedz mu, že jeho jedinou povinnosťou je byť naplnený radosťou”.

Prvýkrát vyšlo v Catholic World Report august/september l997.

http://www.catholicity.com/mccloskey/winningconverts.html

Preklad a úpravy – bloger

Reklamy

About cyrilsebo

Tento blog je o dvoch trpaslíkoch, ale kameň je ten istý.
This entry was posted in VIERA and tagged , . Bookmark the permalink.

One Response to Získavanie konvertitov

  1. Spätné upozornenie: Čo s ,,angažovaným“ laikom? | cyrilsebo

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s