Priateľstvo – kľúč k evanjelizácii mužov

Priateľstvo je a prirodzeným spôsobom aj musí byť považované za cieľ sám osebe. V dejinách i v literatúre existuje mnoho príkladov obdivuhodných priateľstiev, ktoré nie sú založené len na náboženskej viere. Priateľstvo však môže byť pozdvihnuté a posunuté do nadprirodzenej sféry, keď dosiahne svoju najvyššiu úroveň v zdieľaní konečného dobra – samotného Boha. Ak predstavíme, či nanovo predstavíme Ježiša Krista inému človekovi, to je to najväčšie dobro ľudského priateľstva.

Domnievam sa, že šírenie raného kresťanstva v prvých storočiach, bolo dôsledkom toho istého vplyvu, ktorý bude kľúčom k ,,novej evanjelizácii” tretieho kresťanského milénia. Bolo to vďaka modlitbe, sviatostnému životu, morálnemu správaniu a skutkom dobročinnosti kresťanov a ich rodín, ktorí sprostredkovali svoju lásku ku Kristovi a jeho Cirkvi ľuďom navôkol prostredníctvom priateľstva.

Esej Johna McCloskeyho – jeho profil pozri v úvode iného článku.

Krátko po nádhernom liturgickom slávení na námestí Sv. Petra v Ríme som si zašiel na obed na Piazza Navona s niekoľkými americkými manželskými pármi. Rozprávali sme sa, vychutnávali cestoviny, keď moju pozornosť pritiahol vedľajší stôl. Sedela tam skupina siedmich či ôsmich Talianov, ktorí obedovali, popíjali vino rosso, živo debatovali a zjavne sa spolu veľmi dobre cítili. Nadobudol som dojem, že sa takto nestretli poprvýkrát, ale že to bolo skôr jedno z častých posedení dlhodobých blízkych priateľov.

Nechcem tu teraz propagovať ideál mužov, ktorí sa hodiny prezabávajú pri vínku a pesničke, zatiaľčo ich manželky otročia pri upratovaní a varení. Keď som sa tak v nasledujúcich týždňoch nad tým zamyslel, uvedomil som si, že zvláštny pocit pri pohľade na tú scénu pramenil z toho, že s podobnými momentami sa v v mojej krajine môžem stretnúť len zriedkakedy, ak vôbec niekedy. Vlastne skupiny mužov, ktorí sa pravidelne stretávajú, možno vidieť len pred televízorom – doma, v bare či reštaurácii – ako sledujú nejaký športový prenos. Ten drink tu je (skôr pivo než víno), aj jedlo (skôr sendviče než cestoviny), no predsa niečo chýba. Je pravdepodobnejšie, že tých chlapov viac zaujme samotný zápas ako prítomnosť spoločníkov.

Ako som tak ďalej uvažoval nad týmito postrehmi, zrazu mi skrslo v mysli, že medzi bežnými americkými mužmi sa vyskytuje doteraz nediagnostikovaná choroba – choroba, ktorá by čiastočne mohla byť príčinou niektorých problémov spoločnosti, a ktorá by dokonca mohla byť prekážkou účinnej novej evanjelizácii v našej krajine. Tú chorobu som pomenoval Syndróm Nedostatočnosti Priateľstva (SNP).

Táto esej má dvojitú úlohu. Poprvé, chcem opísať niektoré príčiny a symptómy spomenutej choroby, a ponúknuť istú možnú terapiu. A podruhé, rád by som ponúkol niečo z pozadia dôležitosti priateľstva – prirodzeného i nadprirodzeného – ako hlavného prostriedku šírenia Kristovho evanjelia. Potrebujeme sa dopracovať k novému a lepšiemu chápaniu rozvoja priateľských vzťahov v Amerike: chápaniu, ktoré je vlastné Američanovi, a ktoré berie do úvahy silu americkej kultúry. Tento článok chce vyprovokovať čitateľa, aby on sám ponúkol vlastné návrhy a riešenia, pretože sa domnievam, že my Američania, stojíme pred jedným vážnym problémom.

Priateľstvo a evanjelizácia

Priateľstvo je pre kresťana účinnou formou evanjelizácie. V tomto kontexte evanjelizáciu chápeme ako jednoducho zdieľanie nášho vzťahu ku Kristovi s našimi priateľmi, a to sa kultivuje prostredníctvom modlitby, rozjímania o Svätom písme a sviatostiach. Takto sa nám ponúka priateľstvo úprimné, autentické a vôbec nie také, ktoré by bolo nejakým nástrojom. Priateľstvo je a prirodzeným spôsobom aj musí byť považované za cieľ sám osebe. V dejinách i v literatúre existuje mnoho príkladov obdivuhodných priateľstiev, ktoré nie sú založené len na náboženskej viere. Priateľstvo však môže byť pozdvihnuté a posunuté do nadprirodzenej sféry, keď dosiahne svoju najvyššiu úroveň v zdieľaní konečného dobra – samotného Boha. Ak predstavíme, či nanovo predstavíme Ježiša Krista inému človekovi, to je to najväčšie dobro ľudského priateľstva.

V dejinách Cirkvi, počínajúc naším samotným Pánom, sa kresťanstvo hlavne šírilo osobnými, individuálnymi kontaktmi, a tieto /spolu s rozmnožovaním/ boli hybnou silou rastu Cirkvi, takže prvotná Cirkev dvanástich apoštolov už dnes zahrňuje miliardu katolíkov. Nemôžeme však odpočívať. Sú ešte ďalšie miliardy ľudí čakajúce na dobrú zvesť Ježiša Krista a jeho Cirkvi.

Dúfam, že tento článok pomôže čitateľom pochopiť čo je Syndróm Nedostatočnosti Priateľstva, a aký škodlivý môže byť pre prirodzený a nadprirodzený rozvoj osobnosti muža.. Časom, sebapoznaním a s Božou pomocou, ak to bude treba, sa muži z neho môžu vyliečiť. Budú tak svätejší, šťastnejší a apoštolskejší.

Ako ste si všimli, obraciam sa na mužov, hlavne katolíkov. Rád by som však povzbudil aj ženy, ktorým záleží na ich mužoch – matky, sestry, manželky a budúce manželky – aby sem tiež tak trošku nakukli. . Koniec koncov, mali by sa živo zaujímať o pravú kresťanskú mužnosť svojich chlapov.

Ženy by mali mať na pamäti, že ešte predtým, než kresťanstvo uplatnilo svoj vplyv na zákony a morálku starovekého sveta v oblasti Stredozemného mora, boli spolu s deťmi často považované len za hnuteľný majetok, vydaný napospas patriarchátu, až do takej miery, že muž si neraz prisvojil právo pripraviť ich o život, ak s nimi nebol nejako spokojný. Takéto staroveké prístupy celkom nevymizli ani v súčasnosti; podobné zaobchádzanie so ženami a deťmi možno ešte stále sledovať v niektorých kultúrach. A takýto druh tyranie by sa mohol dokonca zopakovať aj v západnej kultúre, alebo by sme sa mohli stať svedkami rozvoja nových foriem toho, čo pápež Ján Pavol II. nazval “novou totalitou”, ktorá nás stále silnejšie obopína na Západe.

Ženy tiež môžu, v rámci vysporiadavania sa so Syndrómom Nedostatočnosti Priateľstva, zohrať významnú úlohu, tým že podporia svojich manželov, aby strávili viac času so svojimi priateľmi. V dnešnej spoločnosti bude vždy napätie v hľadaní rovnováhy medzi prácou, rodinou , spoločenským životom. Je pochopiteľné, že zamestnané ženy, ktoré majú navyše na starosti únavné domáce práce, požadujú od manželov aby strávili doma čo najviac času po večeroch a cez víkendy. Ak však žena trvá na tom, aby bol muž vždy doma, keď nie je v práci, možno ho tým oberá o príležitosť formovať sa na lepšieho manžela a otca – a súčasne pripravuje iných mužov o dobrý príklad a vplyv, ktorý by im jej manžel mohol poskytnúť. Aj keď je priateľstvo vždy osobné, manželka by vždy mala túžiť po tom, aby jej manžel mal príležitosť nájsť si toľko priateľov, koľko má ona.

Trendy osamelosti

Syndróm SNP je možno jednou z príčin najväčšej pliagy postihujúcej modernú americkú spoločnosť, a tou je osamelosť. Osamelosť je spôsobená viacerými faktormi: malé rodiny (dôsledok antikoncepcie a potratov); absentujúci otec či matka (pripísať možno z väčšej časti legalizácii rozvodu a tlaku na ženy aby pracovali mimo domova, v dôsledku daňového systému nepodporujúceho rodinu); časté sťahovanie rodín a z toho vyplývajúci nedostatok stability ako aj strata vlastných koreňov (možno pripísať jednotlivcom a korporáciám, ktoré uprednostňujú hospodársky zisk pred rodinnými záležitosťami); tendencia viac si ceniť hmotné vlastníctvo ako ľudské vzťahy; kult mladosti. Je to skutočne veľmi vážny neporiadok.

Ako sa pred niekoľkými rokmi vyjadril istý autor ,,priemerný Američan má jedného dobrého priateľa, a tou je jeho manželka.” Každý, kto istý čas žil v krajine s katolíckym kultúrnym pozadím (bez ohľadu na súčasnú úroveň náboženskej praxe v tej krajine), si mohol uvedomiť, že na amerických mužov negatívne dopadla prevažujúca protestantská kultúra našej minulosti, s dôrazom na individualizmus. V americkej kultúre výrazne vystupuje do popredia postava silného, izolovaného muža: autonómneho dobrodruha, cválajúceho do zapadajúceho slnka, utekajúceho pred tým, čo ho obmedzuje v civilizovanej spoločnosti. Je to muž, ktorý skrýva osobné pocity za drsným zovňajškom, nepreniknuteľný, neprístupný. Muž, čo sa v konečnom dôsledku zodpovedá len svojmu vlastnému svedomiu.

Prirodzene, existuje aj iný, oveľa odlišnejší imidž amerického muža: plytký, rýchlo rozprávajúci, ,,hrabivec”, neustále šacujúci ženy, hľadajúci spôsob ako rýchlo prísť k doláru. Každú jeho myšlienku už poznáme – možno preto, že ich je tak málo a že ich vyslovuje tak nahlas. Teraz som trochu zveličoval, aby som nechal vyniknúť pointu, myslím si však, že tieto dve kultúrne podoby možno ľahko identifikovať. Vlastne sú stelesnené v dvoch idoloch amerického filmu dvadsiateho storočia, v Johnovi Wayneovi a Bobovi Hopeovi. /Je zaujímavé, že obaja títo herci nakoniec požiadali o prijatie do Katolíckej cirkvi/.

Keď teraz kritizujem imidž autonómneho muža, dúfam, že sa to nechápe tak, že by som z amerického katolíka chcel urobiť usmrkaného, precitlivelého slabocha. Zdravý chlap musí byť vychovaný, musí si udržiavať a trénovať všetky mužné cnosti, ktoré nachádzame v prírode, a ktoré sa ešte zväčšia účinkami nadprirodzenej milosti. Mal by byť hrdý na všetko, čo ho robí životaschopným chlapom. Takže nekrútim sa okolo otázky preslávenej Henrym Higginsom ,,Prečo nemôže byť muž viac ako žena?”Jednoducho chcem povedať /a netvrdím, že je to ľahké/, že samotná definícia muža, katolíka, by mala zahrňovať aj schopnosť ,,úprimne sa sebadarovať” – ak máme použiť tento výraz z Druhého vatikánskeho koncilu, veľmi často citovaný tým exemplárnym modelom katolíckej mužskosti, pápežom Jánom Pavlom druhým. Toto ,,sebadarovanie” sa hlavne uskutočňuje vo sviatosti manželstva, ale aj v mužských priateľstvách, ktoré mal počas svojho života.

Príčiny a symptómy

S výnimkou účasti na niektorých tvrdších športoch (a dnes sa už aj do tejto tradične mužskej enklávy stále viac presúvajú ženy), mnohí mladí muži majú relatívne málo príležitostí užiť si exkluzívne mužskú spoločnosť. Vytrácajú sa nekoedukované vysoké a stredné školy, skauting – tradičná bašta amerických chlapcov upadá, a preto je stále ťažšie formovať silné a trvalé priateľstvo od skorého veku. Mnohé, pôvodne čisto mužské kluby či fraternity sú otvorené aj pre ženy. Dokonca aj vojenská služba sa stále viac integruje (niekedy s katastrofálnymi následkami, uvoľnením disciplíny a bojového ducha, sexuálnou promiskuitou, čo si prezieravý pozorovateľ mohol vopred uvedomiť ako nevyhnutný vývoj). Ďalej je stále zriedkavejšie, aby muž pracoval len pre jedného, či dvoch zamestnávateľov počas svojej kariéry. Takto je menej pravdepodobné, že sa mu spolupracovníci stanú a zostanú blízkymi priateľmi, a pravdepodobnejšie, že ich považuje za konkurentov pre stabilnú pozíciu, či postup. A nakoniec, mimoriadna mobilita súčasnej americkej rodiny, schopnej presťahovať sa z pobrežia na pobrežie, zo štátu do štátu kvôli ekonomickým zreteľom, ho oberá o čas, ktorý potrebuje pre formovanie a udržiavanie susedských vzťahov, ktoré sa menia na priateľstvo.

Za takéhoto súčasného stavu ,,priateľstvo” pre mnohých katolíckych mužov môže znamenať značne umelý vzťah, založený na spoločnom záujme o pivo, autá, šport, poľovanie, rybolov, či dokonca nezdravom záujme o mladé ženy. (Vlastne váham, či tento vzťah označiť ako priateľstvo; nebolo by lepšie nazvať ho ,,známosťou”?). Skutočné mužské priateľstvo je silný a trvanlivý zväzok, ktorý preniká do samej podstaty toho, čím muž je alebo môže byť.

A veci sa komplikujú ešte viac, keď v dnešnej spoločnosti sú mnohé priateľstvá mužov verejne homosexuálne, založené na využívaní toho druhého ako predmetu pre potešenie. Mnohé formy verejnej zábavy – filmy, televízia a divadlo – akceptujú homosexualitu ako normálnu, a začali zobrazovať heterosexuálnych mužov ako hlupákov dirigovaných dominujúcimi ženami. Jedným z mnohých nešťastných vedľajších účinkov tejto verejnej zvrátenosti je, že akonáhle sa objavi čo len malá skupinka mužov pokope – prinajmenšom v mestských centrách – považujú ich za homosexuálov.

Súčasne rastúci počet mladých amerických mužov pochádzajúcich z rozpadnutých rodín, keď muž odhodil manželku, trpí nedostatkom morálnych mužských vzorov. Obrovské zlyhania a odchody z katolíckeho kňazstva za posledných tridsať rokov a následné sexuálne škandály zohrali tiež rolu v podkopávaní pevného mužského priateľstva. Sú razčarovaní tým, že ich opustil otec, kňazskou neverou svojmu povolaniu, a tak sa cítia neschopní dávať a prijímať dôveru a zdravé prejavy láskavosti, čo je podstatné pre formovanie pevného a trvanlivé priateľstvo.

Toto sú v stručnosti niektoré príčiny a symptómy syndrómu SNP.

Čo je priateľstvo?

Skôr než budeme uvažovať o liečbe, mali by sme aspoň v krátkosti prebrať podstatu priateľstva, ako ho videli v dávnych časoch, a ako bolo kresťanstvom povýšené na ešte väčšie dobro, ktoré je nevyhnutným a prirodzeným prostriedkom evanjelizácie.

Priateľstvo je samozrejme prirodzeným dobrom samým osebe, keďže človek je spoločenským tvorom. ,,Nie je dobre byť človeku samému.” Tento biblický výrok sa nevzťahuje len na manželstvo, ale aj na vzťahy muža k iným mužom. Každá ľudská osoba, vytvorená na obraz Najsvätejšej Trojice, existuje vo vzťahu k iným a je vlastne definovaná svojimi vzťahmi. Povedľa manželských a rodinných vzťahov, pre veľkú väčšinu mužov budú najvýznamnejšie vzťahy s inými mužmi. /Môžu existovať aj formy priateľstva medzi mužmi a ženami mimo manželstva, no muž žijúci v apoštolskom celibáte alebo ten, ktorý už sľúbil vernosť jednej žene, bude zvyčajne musieť v týchto priateľstvách zachovávať istý odstup a rezervovanosť.

Možno povedať, že priateľstvo je spoločenským vzťahom vyznačujúcim sa vzájomnou náklonnosťou. Láska nie vždy vyžaduje reciprocitu, priateľstvo áno. Na priateľstvo treba dvoch. Takto vytvorený vzťah potom predstavuje jeden z najvznešenejších aspektov ľudského života; predpokladá a súčasne pestuje ďalšie ľudské cnosti ako nezištné dávanie, pochopenie, súcit a ducha spolupráce. Opravdivé priateľstvo so sebou prináša ,,výmenu darov.” Ján Pavol II. tiež používal tento výraz pre označenie ,,dialógu” – ktorý, ako nám pripomína, je jedným zo základných prostriedkov budovania priateľstva. Nie je možné priateľstvo bez komunikácie – bežne jednoduchej komunikácike istého druhu, verbálnej či písomnej.

Dvaja z najväčších spisovateľov klasickej antiky pripisovali tú najvyššiu hodnotu ľudskému priateľstvu. Aristoteles nám hovorí v Etike Nikomachovej: ,,Bez priateľov by nikto nechcel žiť, aj keby mal všetky ostatné hmotné veci…zdá sa v podstate nemožné byť vynikajúcim priateľom mnohých ľudí; láska je v ideálnom pripade nadmiera priateľstva a to možno cítiť len voči jednej osobe; preto veľké priateľstvo možno pociťovať len voči málo ľuďom.” Predsa však, Aristoteles si nevedel predstaviť ako pridaná sila božskej milosti umožní napríklad svätcom, aby uskutočňovali vzájomnú lásku s nekonečnou mocou Kristovho srdca..

Cicero nám v traktáte O priateľstve hovorí:,,Priateľstvo môže existovať len medzi dobrými ľuďmi, pretože nič nie je viac milovaniahodné než cnosť,” a ďalej ,,Môžem vám poradiť, aby ste uprednostnili priateľstvo pred všetkým ostatným, čo je v ľudskom dosahu.”

Kresťanskí filozofi a teológovia nám tiež hovoria o význame priateľstva. Svätý Augustín to formuluje prekvapujúco priamo: ,,Kým človek v skutočnosti je, možno spoznať len prostredníctvom jeho priateľov.” Učiteľ sv. Augustína, sv. Ambróz zas hovorí, že ,,priateľstvo, ktoré sa môže skončiť, nikdy nebolo ozajstným priateľstvom.” Anjelský učiteľ, svätý Tomáš Akvinský, vo svojom pojednaní O láske píše: ,,Dokonalé priateľstvo nesmeruje k mnohým…no nakoľko sa priateľstvo k jednému človeku stáva dokonalejším, čím dokonalejšie milujeme jedného, tým viac sme schopní milovať aj iných.” A v komentári k Etike Nikomachovej dodáva:,,”Je hodné priateľa, aby robil dobre svojim priateľom, hlavne tým, čo to najviac potrebujú.”

Priateľstvo a Boží plán Zjavenia

Najpozoruhodnejší a najdojímavejší príklad priateľstva v Starom zákone je medzi Dávidom a Jonatánom, synom jeho nepriateľa kráľa Šaula, v Prvej knihe Samuelovej/18:1-5/: ,,A keď dokončil svoj rozhovor so Šaulom, Jonatánova duša sa privinula k Dávidovej duši a Jonatán ho miloval ako seba samého.” Dávidov žalospev za Šaulom a Jonatánom patrí medzi najkrajšie verše Biblie. Po Jonatánovej smrti v boji, čo umožňuje Dávidovi nárokovaťsi korunu, Dávid volá:”Krušno mi pre teba, brat môj Jonatán, veľmi si mi bol milý. Tvoja láska bývala mi vzácnejšia ako láska žien.”/2 Sam 1:26/

A teraz prichádzame ku kresťanskému zjaveniu o priateľstve a vzťahu, ktoré sa začína Najvyšším tajomstvom našej viery, Najsvätejšou Trojicou. Veríme, že Boh je Jeden v Troch, a že tieto Tri Osoby sú definované ich vzájomnými vzťahmi. Mohli by sme analogicky povedať, že tu existuje najvznešenejšie, najdokonalejšie a večné ,,priateľstvo” medzi Osobami Trojice, vyjadrené večne a prostredníctvom príchodu Syna Božieho, čo sa nám následne permanentným spôsobom sprostredkúva cez posväcujúceho Ducha: Láska dávaná, Láska prijímaná, Láska zdieľaná.

Ježiš Kristus, Spasiteľ, nám hovorí: ,,Nazval som vás priateľmi.” Priateľstvo s Kristom je samotným zmyslom života kresťana, keďže Kristus je cesta, pravda a život. Vyrastal ako samotná príčina a srdce Svätej rodiny, a tak pociťoval ľudskú lásku a náklonnosť Márie, jeho matky, a sv. Jozefa, jeho ochrancu, počas svojho skrytého života. Keď vstúpil do verejného života, povoláva dvanástich apoštolov – ktorí sú nielen jeho najbližšími učeníkmi, ale aj jeho priateľmi, so všetkými ich zjavnými nedostatkami, a im zdieľa seba samého v takej miere, ako je to len možné na tejto strane neba.

A skutočne, náš Pán preukazuje nerovnakú lásku voči svojim apoštolom, tak ako to my robíme so svojimi priateľmi. Dovolil najužšiemi kruhu – Petrovi, Jakubovi a Jánovi – aby boli svedkami chvíle najväčšej slávy pri jeho premenení, ako aj pri najstrastiplnejšom momente, začiatku umučenia Pána s agóniou v Getsemanskej záhrade. Často ich napomínal, no vždy im odpustil – ako napríklad po Petrovej zrade – s božským milosrdenstvom jeho Najsvätejšieho Srdca. Dokonca aj Judáša nazval priateľom, tesne po tom, čo ho bozkom zradil. Spriatelil sa s Jozefom z Arimatey, s Nikodémom a bezpochyby by sa bol spriatelil i s Herodesom a pontským Pilátom, keby títo nemali zatvrdilé srdcia.

Priateľstvo sledujeme aj na príklade samotných apoštolov. Keď prijali svoje povolanie, dychtivo sa s ním chcú podeliť aj s priateľmi. Andrej privedie k Ježišovi svojho brata Petra; Filip privádza priateľa Natanaela, Ján najpravdepodobnejšie svojho brata Jakuba. Po Turícach sa Cirkev začína rýchlo rozrastať. 75 rokov po Vzkriesení už existujú podoby diecéz vo väčších mestách celej Rímskej ríše, so svojimi biskupmi, kňazmi a diakonmi. Sú tu tisíce kresťanských rodín všetkých spoločenských vrstiev, od otrokov až po príslušníkov císárskej domácnosti. Tento rast pokračuje ďalších dvesto rokov, počas zákazu Rímskou ríšou, s priebežným a stále krvavejším prenasledovaním. Je isté, že byť kresťanom, neprinášalo žiadne občianske či sociálne výhody. Napriek tomu do roku 313 táto raná Cirkev, ku ktorej sa hlásilo len l0 percent populácie Rímskej ríše, si získala tolerovanie Milánskym ediktom, a v priebehu ďalších 75 bola uznaná ako oficiálna Rímska Cirkev a kresťanská morálka sa postupne zabudovávala do zákonov ríše.

Toto všetko bolo dielo Ducha Svätého. Predsa však, keďže Boh bežne pôsobí cez sekundárne príčiny, môžeme si položiť otázku: Ako k tomu všetkému došlo z hľadiska ľudského?

Apoštolské priateľstvo

Najprv si priznajme, ako sa to nestalo. . Nestalo sa to vďaka plným diecéznym seminárom, kláštorom, náboženským rádom a kongregáciám. Nestalo sa to vďaka rozvetvenému systému cirkevných gymnázií, stredných, vysokých škôl. Nestalo sa tak vďaka diecéznym plánom evanjelizácie. Nestalo sa to vďaka širokej distribúcii formálnych katechetických materiálov cez knihy, rozhlas, televíziu a internet. Nestalo sa to pod vplyvom vynikajúceho kresťanského umenia, architektúry a literatúry prístupnej všetkým. Nestalo sa to v dôsledku silného pápežského vedenia a učiteľského úradu Cirkvi.

Mal by som sa tu poponáhľať a dodať, že stojím za týmito horeuvedenými vplyvmi. Ony však jednoducho neexistovali v prvých storočiach kresťanstva, a ani po mnohé storočia neskôr.

Domnievam sa, že šírenie raného kresťanstva v prvých storočiach, bolo dôsledkom toho istého vplyvu, ktorý bude kľúčom k ,,novej evanjelizácii” tretieho kresťanského milénia. Bolo to vďaka modlitbe, sviatostnému životu, morálnemu správaniu a skutkom dobročinnosti kresťanov a ich rodín, ktorí sprostredkovali svoju lásku ku Kristovi a jeho Cirkvi ľuďom navôkol prostredníctvom priateľstva.

Nádherný príklad dobročinnosti prvých kresťanov, obzvlášť v ochote riskovať život pri starostlivosti o obete rôznych pliag, ktoré z času na čas postihli ľudí v prvých storočiach kresťanského letopočtu, určite zohral významnú úlohu v evanjelizácii. Rovnako aj príťažlivosť morálneho života kresťanských rodín. No bez osobného vplyvu priateľstva, všetky ináč užitočné a obdivuhodné prostriedky evanjelizácie a apoštolátu , by zväčša boli bývali neúčinné.

Transformácia kultúry vo všetkých jej odlišných aspektoch, čo je cieľ a súčasne aj nevyhnutný dôsledok ,,novej evanjelizácie,” sa musí uskutočniť v sekulárnom svete; nemôže vzísť z ohraničení kvázi-ekleziálnych štruktúr. Táto transformácia si bude vyžadovať osobný záväzok každého jedného kresťana podeliť sa so svojou vierou so svojimi blížnymi doma, na pracovisku a v rozmanitých oblastiach športu, hudby, štátnej správy, v médiách, umení, literatúre atď.

Ako bolo už spomenuté, priateľstvo je veľkým dobrom a cieľom samým osebe. Aj keď existuje mnoho rozličných meradiel na posudzovanie životných úspechov vo svetských pojmoch, a ako kresťania uznávame, že pozemský úspech neznamená nič vo chvíli osobitného súdu, predsa je tu aspoň jedno meradlo ktoré sa uplatňuje ako prirodzene tak i nadprirodzene: počet priateľov ktorých tu zanechávame a kvalita týchto priateľstiev. A tak pre výpočet našej ,,čistej hodnoty”, by sme si mohli položiť niekoľko otázok:

  • Koľko mám opravdivých priateľov?

  • Koľkí priatelia by za mňa položili život, a za koľkých by som položil ja?

  • Ku koľkým ľuďom si môžem otvoriť srdce a dušu s úplnou dôverou?

  • Keby som mal dnes zomrieť, koľkí by smútili – koľkým by som chýbal viac než zopár dní? Koľkí by prišli na môj pohreb?

  • Koľkým ľuďom som pozitívne zmenil život svojím priateľstvom?

  • Koľkí pristúpili k zmiereniu, obrátili sa alebo rástli v živote Cirkvi v dôsledku môjho priateľstva?

  • A nakoniec, sú moje priateľstvá podstatnou súčasťou môjho modlitebného života? Hovorím o svojich priateľoch s Priateľom, prosím za ich potreby, snažím sa im lepšie porozumieť?

Príklad svätých

Všetci svätci, takým či onakým spôsobom, nám predstavujú vzory apoštolského priateľstva. Myslím si však, že najväčším vzorom v tomto ohľade, aspoň pre katolíckych mužov, je patrón právnikov, politikov a štátnikov sv. Thomas More. Bol pravdepodobne najvýznamnejším mužom svojej doby, v 16. storočí, ranorenesančnej Európy. Špičkový právnik, advokát, na najvyššej pozícii v krajine v úrade kancelára Anglicka. Znamenitý spisovateľ a súčasne obratný ochranca viery voči Lutherovým herézam. Vynikajúci rodiný typ muža, veľmi milovaný manželkou a deťmi, a súčasne muž hlbokej modlitby a sviatostného života, ktorý praktizoval dennodenne uprostred rodinného života a profesionálnej práce.

No v zmysle tohto článku, to najpozoruhodnejšie na sv. Thomasovi Moreovi, bol jeho dar pre priateľstvo. Poznali sa s ním a milovali ho mnohí poprední náboženskí, vedeckí a literárni dejatelia Európy tej doby, vrátane nejedného takého, s ktorým mal aj vážne nedorozumenia. Keď prišli do Anglicka, osobitne si dali záležať na tom, aby strávili čo najviac času s Thomasom Moreom a jeho rodinou. Jeho osobný vplyv pretrváva dodnes v životopisoch, filmoch, divadelných hrách, ktoré naďalej zobrazujú ten mimoriadny život, ktorý žil s takou zjavnou normálnosťou. Nebol len ,,mužom pre všetky ročné obdobia”, ale aj dokonale usporiadaným človekom, ktorý kládol modlitbu, rodinu a priateľov nad všetky ostatné záležitosti. Ako taký, bol schopný dobrovoľne položiť svoj život, vyrovnaný, vtedy, keď prakticky všetci navôkol zradili Ježiša Krista a jeho Cirkev. .

Chcem sa tiež zmieniť o ďalšom príklade priateľstva, v mužovi, ktorý je tu ešte stále s nami, v Karolovi Wojtylovi. Som si istý, že raz budeme mať knihu s titulom Priateľstvá pápeža Jána Pavla II. Počas svojho pontifikátu – vo Vatikáne /pri jedle, súkromných audienciách/, pri desiatkach apoštolských ciest – si Svätý otec vždy našiel čas pre osobné priateľstvá, pričom niektoré z nich sa začali ešte v detstve, pokračovali v rokoch na univerzite, v seminári, keď bol kňazom, biskupom, kardinálom. Ak vôbec kedy žil človek, ktorý by mohol tvrdiť, že práca mu neponechávala čas na osobné vzťahy, tak by to bol pápež. Napriek tomu si vždy akosi nájde čas; pozná hodnotu priateľstva. Koľké stovky či tisíce ľudí si nárokujú osobné priateľstvo s pápežom?

Byť priateľom

Staré príslovie hovorí, že ak sa chceš s niekým spriateliť, sám buď priateľom. Je dôležité rozlišovať medzi ,,známymi”, ktorých môžeme mať stovky či tisíce, a ,,priateľmi”. Priateľstvo je posvätné slovo, plné významu, slovo, ktoré nepoužívam ľahkovážne. Priateľstvo v ideálnej podobe je navždy.

Priateľstvo si vyžaduje spoločné trávenie času. Bez toho to nejde. . Či už pri jedle, spoločných záujmoch v športe, koníčkoch, alebo dokonca na púti, potrebujeme zdieľať to čím sme a čo môžeme dávať, aby sme prijímali ten istý dar od priateľa.

Je pravda, že priateľstvo sa môže rozvíjať aj korešpondenciou, no či už tak, alebo onak, musíme byť ,,prítomní” pre našich priateľov. Nemôžeme naozaj hovoriť o pravom priateľstve, pokiaľ sme neotvorili najvážnejšie ľudské otázky: kto je človek, odkiaľ prichádza, kam smeruje, zmysel života, utrpenia. Naozajstní priatelia hovoria o tom, čo je pre nich najdôležitejšie: viera, rodina, práca. Toto skúmanie vážnych tém pomáha priateľstvu aby sa stalo apoštolským. Takéto priateľstvá umožňujú aby ľudia rástli a transformovali sa v Kristovi, čoho nevyhnutným dôsledkom bude budovanie kresťanského prostredia /malého alebo veľkého/. Priateľstvo tiež znamená milovať priateľov so všetkými ich chybami; odpustíme im, keď je to potrebné a z dobročinnosti ich z času na čas napomenieme.

Je nutné oživovať pevné mužské priateľstvo, ak sa katolícki muži a ich potomstvo majú popasovať so svätou a ambicióznou úlohou v tomto novom miléniu: vybudovať civilizáciu lásky a pravdy v 21. storočí. Závisí od toho budúcnosť Ameriky ako štátu, spoločnosti a kultúry. Postavenie Ameriky ako jedinej svetovej veľmoci je obrovské, či už v dobrom, alebo zlom. Domnievam sa, že Amerika sa v tomto storočí buď stane prevažne katolíckou krajinou, alebo môže prestať existovať /prinajmenšom v podobe ako ju poznáme/, a že osobný apoštolát priateľstva je kľúčom k transformácii našej spoločnosti.

Isteže, potrebujeme mnohých svätých, odvážnych a horlivých biskupov a kňazov, ktorí budú kázať slovo Kristovo a vysluhovať jeho sviatosti, hlboko ovplyvnených posolstvom Druhého vatikánskeho koncilu a jeho autentickou interpretáciou. Som presvedčený, že ich budeme mať. Predsa však, evanjelium sa nebude najefektívnejšie šíriť do celej spoločnosti zo svätýň, ale prostredníctvom priateľstva.

Prvýkrát vyšlo v májovom čísle Catholic Worl Report v roku 2004

http://www.catholicity.com/mccloskey/friendship.html

Foto – http://www.shutterstock.com,

http://en.wikipedia.org/wiki/Main_Page

Preklad a úpravy – autor blogu

Reklamy

About cyrilsebo

Tento blog je o dvoch trpaslíkoch, ale kameň je ten istý.
This entry was posted in VIERA and tagged , , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s