Prečo a ako sa modliť

Preklad článku Johna McCloskeyho ,,How to pray”, ktorý sa zaoberá nevyhnutnosťou modlitby v živote človeka, ako aj niekoľkými radami ako vlastne začať. ,,Celé nešťastie človeka pochádza z toho, že nedokáže sedieť sám vo svojej izbe” Pascal (Pensees, 134). ,,…a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel”(Lukáš 10:38-42).

John McCloskey je katolícky kňaz Prelatúry Opus Dei. Predtým ako bol vysvätený za kňaza v roku 1981, pracoval na Wall Street – v Citibank a Merrill Lynch. Je známy aj tým, že prispel ku konverzii na katolícku vieru u niektorých popredných osobností amerického života, ako sú Newt Gingrich, Sam Browback, Lawrence Kudlow. Osobitý je prípad doktora Bernarda Nathansona (zomrel vlani vo februári), ktorý mal za sebou históriu tisícov potratov, po konverzii sa z neho stal prominentný aktivista pro-life.

Najvyššia ašpirácia

Najvyššou ašpiráciou človeka je modliť sa: rozprávať sa s naším Bohom: Stvoriteľom, Vykupiteľom a Posvätiteľom, Tromi Osobami v jednej. Poznanie, že On nás vždy počúva a aj odpovedá v tomto živote, nás pripravuje na večný život modlitby, ktorý je vlastnením Boha v nebesiach.

Učiť sa modliť, rásť vo vnútornom živote /duchovnom živote v našej duši/, je dôležitejšie než jedlo a spánok, a očividne dôležitejšie, než svetské radosti a ambície. Buď – alebo tu neprichádza do úvahy.

Pre obyčajného laika je plne možné, aby viedol intenzívny život modlitby, dokonca aby bol mystikom, pričom si súčasne plní svoje záväzky vo svete. Tento život modlitby je podstatný pre to, aby mohol posväcovať svoje kažodenné činnosti a tak vzdávať slávu Bohu a šíriť evanjelium medzi svojimi blížnymi.

Modlitba je primárnym prostriedkom služby iným, rodine, priateľom a spolupracovníkom. Okrem toho modlitba je nepostrádateľná v tej veľkej úlohe, pred ktorou my a naši potomkovia stojíme: v ,,novej evanjelizácii” a budovaní ,,civilizácie lásky a pravdy”.

Najväčšou úlohou diabla na zemi, keď sa snaží požierať duše povolané do neba, je brániť nám v modlitbe a zastaviť duše na tejto ceste. Keď si všimneme tri katastrofálne a diabolské revolúcie, ktoré sa uskutočnili za posledných päťsto rokov – protestantskú, francúzsku a komunistickú – zisťujeme, že ich spoločným menovateľom bolo rozpustenie kláštorov.

Ľudia, ktorí sa zasvätia modlitbe, sú považovaní za nepriateľov štátu a musia byť eliminovaní. Nie sú uznávaní ako užitoční pre štát. Svätý Otec si to dobre uvedomuje a osobnú modlitbu postavil do centra svojho posolstva o perspektíve budovania civilizácie založenej na pravej osobnosti človeka a autentickej láske. V apoštolskom liste Novo Millennio Inuente, zverejnenom na konci Jubilejného roka, sa Svätý Otec jasne k tomuto vyjadril:

Pedagogika svätosti

,,Pre túto “pedagogiku svätosti” je potrebné kresťanstvo, ktoré sa vyznačuje predovšetkým umením modlitby. Jubilejný rok bol rokom intenzívnejšej osobnej i komunitnej modlitby. Ale dobre vieme, že ani modlitba sa nemôže predpokladať “automaticky”. Modlitbe sa musíme učiť, akoby sme si vždy znovu osvojovali toto umenie od samého božského Majstra. Robili to tak jeho prví učeníci, ktorí ho prosili: Pane, nauč nás modliť sa! (Lk 11,1). V modlitbe sa rozvíja s Kristom dialóg, ktorým sa mu stávame dôverne blízki: “Ostaňte vo mne a ja vo vás” (Jn 15,4). Táto vzájomnosť je vlastným jadrom, dušou kresťanského života a predpokladom pre každý opravdivý pastoračný život. Realizuje ju v nás Duch Svätý a ona nás uvádza skrze Krista a v Kristovi k sústredenému rozjímaniu o nebeskom Otcovi. Naučiť sa túto trojičnú logiku kresťanskej modlitby a naplno ju prežívať predovšetkým v liturgii, ktorá je vrcholom a prameňom cirkevného života, ale aj v osobnej skúsenosti, je tajomstvom skutočne živého kresťanstva, ktoré nemá dôvod obávať sa budúcnosti, lebo sa neprestajne vracia k prameňom a obnovuje sa v nich/odst. 32/.”

Pápež Ján Pavol II. tiež nástojil na tom, že najvýznamnejším projektom pre kresťanov v tomto novom miléniu je ,,kontemplovať Kristovu tvár”. Toto možno uskutočňovať mnohými spôsobmi: rozjímaním o Svätom Písme, sviatostným životom /obzvlášť sviatosti pokánia a eucharistie, ku ktorým môžeme pristupovať často/, duchovnými a telesnými skutkami milosrdenstva voči svojim blížnym, posväcovaním našej profesionálnej práce, ako aj v našom rodinnom živote. Takáto kontemplácia potom vyústi do osobného apoštolátu, do pozvania pre našich rodinných príslušníkov, priateľov a spolupracovníkov, ľudí s ktorými prichádzame každý deň do styku, ,,aby zodvihli Kristov kríž a nasledovali Ho”.

Prístupná každému

Tento článok si kladie za cieľ pomôcť čitateľovi naučiť sa modliť, osobitne naučiť sa modliť v tichosti. Tichá modlitba je umením svätých a je bez výnimky prístupná každému, kto je ochotný svoju vôľu dať do spolupráce s Božou milosťou. Sme povolaní stať sa kontemplatívnymi, či už uprostred sveta /ako drvivá väčšina z nás/, alebo v kláštore, kde relatívne malý počet ľudí je povolaných aby nasledovali svoje náboženské povolanie. Katechizmus Katolíckej Cirkvi po rozsiahlych kapitolách o Vyznaní viery, Desatore Božích prikázaní, Sviatostiach, nám predkladá rovnako obsiahlu časť o modlitbe. Citujúc sv. Jána Damascénskeho, učiteľa Cirkvi, Katechizmus uvádza: ,,Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá” /KKC:2590/. A po výklade spásnych dejín modlitby v Starom zákone a citovaní príkladu patriarchov a prorokov, Katechizmus hovorí: ,,Dokonalým vzorom modlitby v Novom zákone je Ježišova synovská modlitba. Ježišova modlitba, konaná často v samote, v skrytosti, zahŕňa v sebe láskyplný súhlas s Otcovou vôľou až po Kríž a neochvejnú dôveru, že bude vypočutá… Ježiš pri svojom vyučovaní učí svojich učeníkov modliť sa s čistým srdcom, so živou a vytrvalou vierou a so synovskou odvahou. Povzbudzuje ich k bedlivosti a pozýva ich, aby svoje prosby predkladali Bohu v jeho mene. Ježiš Kristus sám vypočuje prosby, s ktorými sa na neho obraciame /KKC: 2620-1/.

V posynodálnej apoštolskej exhortácii ,,Cirkev v Amerike” čítame. „Ježiš Kristus, evanjelium Otca, nás upozorňuje, že bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15, 5). On sám sa v rozhodujúcich chvíľach svojho života, predtým, ako niečo urobil, zvykol utiahnuť na pusté miesto, oddať sa modlitbe a rozjímaniu, a od apoštolov požaduje, aby robili to isté.“ Svojim učeníkom bez výnimky pripomína: „Zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“ (Mt 6, 6). Tento intenzívny život modlitby musí byť prispôsobený schopnosti a podmienkam každého kresťana tak, aby v rozličných životných situáciách mohol každý „piť z jedného Ducha (porov. 1 Kor 12, 13), z prameňa svojho stretnutia s Kristom“. V tomto zmysle teda meditácia nie je privilégium vyhradené pre niektorých; naopak, vo farnostiach, v spoločenstvách a hnutiach je potrebné podporovať spiritualitu jasne orientovanú na meditáciu základných právd viery: tajomstvo Najsvätejšej Trojice, vtelenie Slova, vykúpenie ľudstva a iné spásonosné Božie činy”/odst. 29/.

Tichá, mentálna modlitba

Keď sa začíname učiť tento dobrý zvyk tichej modlitby (inými slovami mentálnej modlitby) nie je to ľahké z rôznych dôvodov. Veď keď tak pozoruješ ľudí kráčajúcich po ulici ako nahlas rozprávajú len tak do vzduchu, neprivádza ťa to k uzáveru, že sú mentálne narušení (pokiaľ samozrejme netelefonujú cez mobil)? Ak by ti však povedali, že sa rozprávajú nahlas (vokálna modlitba) s Bohom, Máriou, svätým Jozefom a svätými, ako kresťan by si to považoval za pochopiteľnejšie, aj keď tak trošku nepatričné. Ak však sedíš vo svojej izbe sám, alebo v kostole pred Najsvätejšou sviatosťou a hovoríš k Bohu, to si vyžaduje pevnosť, trpezlivosť a mnohé ďalšie cnosti, z ktorých najdôležitejšie sú viera, nádej a láska. Viera, že On je skutočne tu, ako aj kdekoľvek inde, Nádej, že dostaneš o čo žiadaš, a že modlitba naozaj prináša úžitok tvojej duši, a Láska – modlíš sa lebo miluješ Boha nadovšetko, a chceš sa mu odovzdávať, chceš, aby ťa zahrnul Svojou láskou. Toto nie je ľahká úloha, ale naozaj to stojí za to úsilie.

Vo vyspelých krajinách mnohí z nás vedú hektický život, plný hluku, ktorý nás neprivádza ku kontemplácii, ale skôr do vyčerpanosti. Sme obklopení hlukom v každodennom prostredí (pokiaľ nežiješ na pustatine): lietadlá, vlaky, autá, rádiá, televízia, video, klimatizácia, domáce spotrebiče, mobily a mnoho ďalších vecí. Toto nie je stredoveká Európa. Keby sa tak niekto preniesol prostredníctvom stroja času z tých storočí do našich čias, zrejme by za pár dní prišiel o rozum z tej kakafónie čudných zvukov, a niet sa čomu ani čudovať. My toto všetko považujeme za normálne, ale nie je to normálne. Takže keď sa chceme v tichosti modliť, najlepšie je násť si čo možno najtichšie miesto, či už v kostole (ideálne bez organového pozadia) , alebo iné tiché miesto, ktoré si zvolíme – možno izba v našom dome, kde sa môžeme izolovať od hluku a vonkajších rušivých momentov, alebo dokonca i v kancelárii, ak máme istotu, že tam nebudeme rušení. Takže ak chceme začať a pokračovať s týmto každodenným zvykom mentálnej modlitby, potrebujeme na to obvyklé miesto.

Miesto a čas

Chcem tu jasne povedať, že je možné a dokonca odporúčateľné, modliť sa na ktoromkoľvek mieste, keďže sme stále v Božej prítomnosti. Musíme si však určiť konkrétny čas a miesto pre našu tichú modlitbu. Keďže sa tu obraciam prevažne na laikov, dobre chápem, že tu musí existovať flexibilita. Cestujete, mení sa vám program, ochoriete – množstvo ďalších vecí, ktoré sa nám v živote prihodia. To teda znamená, že sa budete musieť zariadiť podľa okolností, nikdy sa však nevzdať. Dva najvýznamnejšie prejavy zbožnosti sú pre nás Eucharistia a každodenná mentálna modlitba. Ako hlboko sú tieto dva zvyky v nás zakorenené sa ukáže, keď sú vystavené skúške v nie celkom ideálnych podmienkach, ako pracovná cesta, dovolenka, alebo rodinná kríza.

Naším cieľom na začiatku je približne pätnásť minút mentálnej modlitby každý deň na pevne určenom mieste. Čiže sa musíme zamyslieť nad tým, kedy je ten správny čas. Môžeme začať tým, že si jednoducho povieme, že by sme Bohu mali dať tú najlepšiu časť dňa. Ako by sme mu mohli dať niečo menej! Mali by sme byť bdelí, čo najviac pripravení a ochotní zamerať sa na Svätú Trojicu ako aj anjelov a svätých, ktorí obklopujú Boha na nebesiach. Treba si uvedomiť, že modlitba môže byť povznášajúca, niekedy radostná a ľahká, bežne je to však istý druh práce. Mnohí z vás vedia – a odborníci to určite potvrdia – že mentálna záťaž je často oveľa únavnejšia ako fyzická práca. Preto musíte poznať seba samého. Je váš najlepší čas skoro ráno, napoludnie, alebo po obede, či po chvíľach strávených s rodinou? Nenahovárajte si, že najlepší čas pre mentálnu modlitbu je v prestávke futbalového zápasu, alebo keď vkĺznete večer pod paplón. Musíte byť k sebe úprimní a uvedomiť si, že náš vzťah k Bohu má každý deň dominantný význam. Takže by sme nemali rozmýšľať, ako si ,,ukradnúť” nejaký čas pre každodennú modlitbu a Eucharistiu, ale skôr ako si naplánovať rodinné a pracovné povinnosti okolo nášho života zbožnosti.

Spôsob služby

Pamätajte, že náš život modlitby je najlepším spôsobom služby. Žijeme, aby sme slúžili a nemôžeme o túto službu ukrátiť naše okolie. Som si istý, že blahoslavená Matka Tereza, svätý Pio, a svätý Josemaria by so mnou súhlasili. Môžeme, a mali by sme sa modliť počas práce, ale musíme mať aj podstatný osobný čas ,,tvárou v tvár” nášmu Pánovi a Jeho priateľom. Koniec koncov, tento život trávime tým, že ,,hľadáme Jeho tvár…len nejasno vidiac cez sklo”, až kým nás nepovolá do definitívneho a stáleho stretnutia. Nikdy som nestretol človeka, ktorý by verne zachovával každodenný čas mentálnej modlitby, a sťažoval by sa, že stratil čas, alebo premárnil svoju energiu. Práve naopak, človek ktorý venuje čas modlitbe, či pätnásť minút alebo hodinu s naším Pánom, vždy hovorí, že jeho čas bol znásobený, tak ako to Náš Pán urobil s tými rybami a bochníkmi chleba.

O čom sa modliť?

O čom sa modlíme? Vieme, ku Komu sa modlíme. Oslovujeme Ho ako chceme, alebo ako sme k tomu pohnutí – k Otcovi, Synovi, alebo Duchu Svätému, hoci bežne sa modlíme k Ježišovi ako Ceste k Otcovi, pohnutí Duchom Svätým. Pamätajte, že Pán sa s nami rozpráva. Počúva nás, a zareaguje vtedy a tak ako uzná za vhodné, aj keď to nemusí byť práve počas samotnej modlitby. Vždy by sme sa mali snažiť pripraviť si materiál pre čas modlitby. Môžeme sa venovať jednej téme, alebo viacerým. Ako Božie deti by sme sa mali modliť ako nám to vyhovuje. Z času na čas, aj keď sme sa pripravili na modlitbu, možno odložíme tento plán nabok, a jednoducho budeme kontemplovať nášho Pána. Alebo nám Duch Svätý navrhne iný spôsob. Môžeme sa zbaviť nejakého momentálneho problému, alebo ťažkosti, alebo sa podeliť o nejakú veľkú radosť v našom živote. V každom prípade tu však pravdepodobne vstúpia do hry štyri aspekty modlitby – adorácia, ľútosť, vďakyvzdanie a prosby. Ako povedal svätý Josemaria Escriva, veľký muž modlitby a učiteľ modlitby v Ceste: Napísal si mi: ,,Modliť sa znamená hovoriť s Bohom. Hovoriť, ale o čom?” O čom? O ňom, o sebe, o radostiach, žalostiach, úspechoch, sklamaniach, veľkých túžbach, denných starostiach… o slabostiach, o tvojej vďake a tvojich prosbách, o Láske a odprosení. Skrátka: poznať Boha a poznať seba: – zblížiť sa! /91/

Kniha ako pomôcka

Svätá Terézia z Avily nám hovorí, že nikdy sa nešla modliť tichú modlitbu bez toho, aby nemala so sebou aj nejakú knihu. Mali by sme sa snažiť napodobňovať ju, aj keď v daný deň možno nebudeme cítiť túto potrebu. Niekedy sa nám modlitba bude zdať suchopárna, plná rušivých momentov, či už vnútorných alebo vonkajších, ktoré hrozia, že nás premôžu. Práve v takej chvíli siahneme po knihe, po slovách inšpirácie, ktoré nám pomôžu, aby sme sa vrátili k rozhovoru s Bohom. Existujú tisícky kníh, ktoré nám môžu pomôcť, ja by som odporúčal, aby ste mali niekoľko obľúbených, na ktoré sa môžete spoľahnúť. Vhodný je Nový Zákon, posvätná liturgia, čítania z daného dňa. Mesačný Magnifikat, ako aj vynikajúcich sedem dielov ,,Hovoriť s Bohom” Francisca Carvajala, s komentármi k Písmu od svätých a duchovných autorov, môžu byť tiež užitočné. A je tu vždy poruke aj duchovná klasika. Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, alebo malé knihy s bodmi na rozjímanie od sv. Josemariu Escriva.

Som si istý, že objavíte mnohé ďalšie, ktoré budú vyhovovať vašim potrebám a spiritualite. Je dôležité pripomenúť, že tieto knihy sú pomôckou pri modlitbe a nie sú samotnou našou modlitbou. V modlitbe hovoríme a počúvame, a len krátko čítame pre inšpiráciu. Duchovné čítanie by malo byť významnou súčasťou nášho dňa v inom čase, nie je však náhradou za čas mentálnej modlitby. Nezabúdajte ani na ďalšiu pomôcku, ktorá dáva kontinuitu našej modlitbe, a tou je pravidelný modlitebný zápisník. Majte ho vždy so sebou počas modlitby, aby ste si mohli zaznamenať tie predsavzatia, prejavy lásky a inšpirácie, ktoré vám Duch Svätý pošle.

Duchovné vedenie

Odporúčam vám, aby ste si našli duchovného poradcu, ktorý vás môže sprevádzať životom modlitby. Všetci svätci bez výnimky, bohatí či chudobní, jednoduchí či chytrí, boli ľudia hlbokého vnútorného života a dostávali duchovné vedenie. Môžete nasledovať ich príklad a vyhľadať si kňaza, rehoľníka či laika, ktorý má skúsenosti v praktizovaní mentálnej modlitby. Tento sprievodca či sprievodkyňa vás bude viesť po schodoch ,,hradu vnútra”. Duchovný sprievodca vás môže zoznámiť s rozličnými spiritualitami: františkánskou, benediktínskou, ignaciánskou či tereziánskou. A možno sa zblížite s niektorou s tých mladších, vychádzajúcich z novších cirkevných inštitúcií, ktoré vlievajú energiu do súčasnej Cirkvi. V jednej z týchto spiritualít možno nájdete nielen smer, ale aj domov a špecifické povolanie.

Duchovné čítanie

Tiež by som odporúčal, aby ste z času na čas čítali knihy o modlitbe a vnútornom živote ako duchovné čítanie. Tieto môžu byť pre vás veľkým pomocníkom, keď postupne napredujete, s Božou milosťou, obdobiami očisťovania, osvietenia a zjednotenia. Môžem odporúčať niekoľko z tých, čo sú v tlači: Conversation with Christ (Rozhovor s Kristom) od otca Petra Rohrbacha, Difficulties in Mental Prayer (Ťažkosti v mentálnej modlitbe) od otca Eugenea Boylana, Progress in Mental Prayer (Pokrok v mentálnej modlitbe ) od otca Edwarda Leena a The Soul of the Apostolate (Duša apoštolátu) od Doma Chautarda. Existuje množstvo výborných kníh o modlitbe pre pokročilejších, ktoré napísali Romano Guardini, Hans Urs von Balthasar, Garrigou-Lagrange a iní. Ak chcete širší záber siahnite po erudovanom diele otca Jordana Aumanna, Spiritual Theology (Spirituálna teológia).

Pre spásu nevyhnutná

Takže, aby sme to zhrnuli, v centre kresťanského povolania je povolanie ku svätosti, ktorého sa dostáva každému z nás prostredníctvom krstu. Ďalej je toto povolanie potvrdené a živené ďalšími sviatosťami uvádzania do kresťanského života – birmovaním a Najsvätejšou Eucharistiou. Zvyšné sviatosti nám napomáhajú rásť v Božej milosti keď si upevňujeme svoj kresťanský život, pomáhajú nám znovu získať stav milosti, ak sme ho stratili a pripravujú nás na chvíľu, keď budeme stáť pred Božím súdom. Využívame ich s vďačnosťou ako prostriedok rastu a zotrvávania v priateľstve s Kristom. Modlitba je však pre spásu nevyhnutná. Sme povolaní byť osobnými priateľmi nášho Pána, a všetci vieme, že je nemožné vybudovať si trvalé priateľstvo s niekým, pokiaľ s ním netrávime značnú časť času. Pre kresťana to znamená venovať každý deň čas na rozhovor s Naším Pánom, ak je to možné pred Najsvätejšou Sviatosťou, kde na nás čaká Samotný Náš Pán. Nezabúdajme, že Sväté Prijímanie a tichá modlitba sú najvynikajúcejšou prípravou na nebo, pretože nebo nie je nič iné, než vlastnenie Nášho Pána a spojenie sa s Ním. Preto svätý farár z Arsu mohol povedať: ,,Naším jedinečným veľkým šťastím na tejto zemi je modlitba”. Lebo ako povedala svätá Terézia z Avily: ,,Osobne tu prichádzame do vzťahu s Tým, o ktorom vieme, že nás miluje”.

Toto šťastie možno nebude evidentné hneď od počiatku. Ak však vytrváme a budeme rásť v kontemplatívnom živote, časom zistíme, že mnohé veci a činnosti, ktoré sme predtým považovali za lákavé a príťažlivé, nás teraz nudia. Budú pre nás odpudzujúce v porovnaní s jednoduchou radosťou kresťanského života a nadšením z toho, že privádzame ľudí ku Kristovi a do jeho Cirkvi. A potom, náše vnímanie všetkých tých dobrých vecí z prirodzeného života, či už v hudbe, umení dejinách a literatúre, sa len prehĺbi, keď v nich budeme vidieť aj to božské. Toto nám zas môže pomôcť stať sa evanjelizátorom kultúry, pomôcť budovať ,,civilizáciu lásky a pravdy”.

A na záver, nezabudnime vzývať o orodovanie našu Pannu Máriu, bez poškrvny dedičného hriechu počatú a milosti plnú, ktorá už od detstva bola dokonalá vo svojej modlitbe. A nezabúdajme ani na svätého Jozefa, ,,majstra vnútorného života”. Pomôžu nám stať sa maličkými, aby sme sa mohli priblížiť k Ježišovi, hovoriť s Ním, počúvať ho, a potom ,,urobili, čokoľvek nám povie”.

Preklad a redakčná úprava – bloger

Zdroj – http://www.catholicity.com/mccloskey/howtopray.html

Reklamy

About cyrilsebo

Tento blog je o dvoch trpaslíkoch, ale kameň je ten istý.
This entry was posted in VIERA and tagged , , , . Bookmark the permalink.

2 Responses to Prečo a ako sa modliť

  1. Spätné upozornenie: Priateľstvo – kľúč k evanjelizácii mužov | cyrilsebo

  2. Spätné upozornenie: Získavanie konvertitov | cyrilsebo

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s